Marie Stracenská
Nahlas
Hovoril nahlas, počula ho polovica autobusu. Boli to banality, ale nemusí to vedieť úplne každý - určite som si nemyslela jediná.
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Hovoril nahlas, počula ho polovica autobusu. Boli to banality, ale nemusí to vedieť úplne každý - určite som si nemyslela jediná.
Piata popoludní. Všetci končia v práci, sadajú do áut idú konečne domov. A ponáhľajú sa. Na križovatkách čo najbližšie za sebou, stíhajú tesné oranžové, nebrzdia pred priechodmi. Aspoň v Bratislave mám ten pocit.
Bola by to celkom obyčajná krčma a obyčajné pivo. V orosenom pohári, príjemne napenené. Keby si so mnou neťukol a oproti mne nesedel tatko.
Jeden ťažký rozhovor trval desať minút. Druhý podobne dlho. Delila ich hodina. Spoločné mali to, že predkreslili budúcnosť na dlho dopredu. Predchádzali im dni premýšľania a roztrhané noci plné nepokojných prebudení.
Promovala minulý týždeň. Moja sestra Petra. Máme rovnakého tatka, ja som s ním prežila prvých sedem rokov svojho detstva, ona prišla na svet, keď som už bola veľká. Spoznali sme sa viac, až keď som bola dospelá a ona školáčka.
Narodili sa láskavému otcovi, ktorý zbieral mince a bol možno najlepší zubár v meste. Mamke - drobnej pani s neuveriteľne mäkkými dlaňami. Oboch som poznala už ako babku a dedka. Ich štyri deti mi sú otcom, krstnou mamou a tetami.
Sama v tichom byte. Teplá káva, dnes sladká, vonia na stole. Ticho je okolo, z hlavy ho vytláčajú vety spred pár minút.
Prišli sme na poslednú chvíľu. Bolo plno, sadli sme si v tmavnúcej sále na dve kreslá v úplne zadnom rade tesne pri dverách. V malom divadle pod kostolom sme boli po prvý raz.
„A kedy bude to auto?“ „No, chvíľu to potrvá.“ Zamračím sa. Prečo? Veď len kúrenie nastaviť a zrkadielko pripevniť... Kým stihnem namietať, muž pokračuje.
A ty nepoznáš podniky v centre? Fakt? A čo robíš večer? Opýtala sa ma dvadsaťročná dievčina začudovane. Nepoznám. A vlastne ma to ani nemrzí... Vonku je ticho a tma. Stlmíme svetlo a sadneme si k sebe. Pripravení na posledný pravidelný večerný rituál malého zbojníka - hoci všetko dôležité urobil pred uložením sa, ešte sa nutne potrebuje napiť, vycikať, vysmrkať... nehodiace sa škrtáme a želáme mu po ikstý raz dobrú noc. A začína sa Večer. Keď som takto vídala svojich rodičov, čudovala som sa a vravela si – ja nikdy. Takto netvorivo tráviť večer, a nespoločensky, ani sa o ničom extra nerozprávajú. Trápne. No...
Zvoní to. Piaty raz, nedvihol. Hm. Pred hodinou odišiel na nákup s kamarátom. V ruke držím telefón a pred očami mám výraz presne toho istého kamaráta, ktorý má, keď mu k nám občas volá manželka. Otrávený úsmev. Tiež to často nedvíha. Poprosila som o nákup, potrebujem variť. Čakala som, že bude do dvadsiatich minút doma, ale je to fakt už hodina. „Mám poslať do obchodu deti alebo zbehnúť sama?“, píšem esemesku. Nabrúsená a rozladená, pod nos si mrmlem niečo o nespoľahlivosti. V kuchyni si zatiaľ aspoň pripravujem ostatné suroviny, ale už už sa chystám napísať krátky zoznam najnutnejšieho pre deti, keď konečne prichádza. S obrovským úsmevom a igelitkou. „V Mliečne včera robil jeden chlapík zabíjačku, krásne mäso nesiem. Sory, ešte idem po to, čo si chcela.“ Kým moja hlava stihne zaregistrovať, čo sa stalo, z úst vyletia výčitky: „To si nemohol prv? Čakám na to hodinu!“ Začudovane sa na mňa pozrie, zavrtí hlavou a je preč.
Kráčali zavesené do seba - mama s dcérou oproti mne. Ako zaujímavo vie príroda vtisnúť do dvoch tvárí rovnaké črty. Staršia mala hranatú čeľusť, ale jemné ústa, svetlé oči a nad nimi jemne zvlnenú ofinu bielych vlasov. Rysy mladšej boli totožné, len jej tvár pokrývalo menej vrások a vlasy pripomínali dávnu farbu pšenice. Niečo si hovorili a pri tom sa smiali. V dobrom rozmare zatočili do obchodu s oblečením z druhej ruky. Mala som tam namierené tiež.
Poznala som ho cez obrazovku skypovacieho programu. Aj z neostrého obrazu som rozoznala, že rozhodne nevyzerá na osemdesiat jeden. Dostala som naňho kontakt ako na odborníka na výživu. Zdravému spôsobu stravovania a pohybu sa venuje celý svoj profesijný život. Stále prednáša a píše a s individuálnymi klientmi sa snaží nastaviť ich režim tak, aby kombináciou úpravy stravy a pohybu zredukovali váhu, ale hlavne spomalili starnutie. Prvé naše kontakty boli veľmi opatrné. Nie všetko, čo som od neho počúvala, som kupovala bez výhrad, ale cenila som si, že mi nikdy nič nenútil a veľa sme diskutovali. Postupne sa ľady roztápali. Koľko sa toho dozvedel o mne, toľko ja o ňom. Polovicu roka trávil v Amerike, polovicu v Prahe. Tri dospelé deti, dvaja synovia rovnako lekári. Rád behá, miluje všetky možné berries a rozhodne nie je pôžitkár.
Hlava rodiny, najstarší bielovlasý fúzatý pán má na klope pierka a drží v ruke – cigaru? Kravatu trochu nakrivo, určite ju nenosil často, o koleno opretý mäkký klobúk. A jeho pani, starenka v bielom so šatkou na hlave má v náručí asi kyticu. Nikto z ľudí na fotke by pri nich nestál, keby si päťdesiat rokov predtým nepovedali „áno“. Nebola by som ani ja...
„Julinka, a toto poznáš?“ Prsty jemne vybrnkajú melódiu. Prší prší. „Viem Išlo dievča po vodu a Kohútik jarabý, toto nie,“ odpovie malá. Vie zahrať viac, ale z ľudoviek len tieto dve. „Tak počúvaj,“ a môj otec, jej dedo, zahrá celú pesničku. Julka skúsi fúknuť do flauty. Rytmus sedí, tóny nie. „Julinka, to asi v C dur. Skús – cé cé dé cé,“ chcem jej pomôcť. Obidvaja sa na mňa pozrú, ako by som spadla z višne. „To nie je cé cé dé cé predsa,“ povie malá. „No jasné, kde by sa tam zobralo cé, to je až na konci,“ doplní ju môj otec. „Veď to počujem,“ potvrdí malá a dúchne gé. „Presne tak,“ prisvedčí jej dedo. Malá prekladá prsty a skúša – a na štvrtý raz vyfúka správne celú melódiu. Bez nôt, podľa ucha. Dedo sa smeje a hneď sa pridá. Ďalšiu strofu už hrajú spolu – on na gitare, ona na flaute. Bezchybne. Darí sa, keď sa im do toho nepletie mama, ktorá tomu nerozumie...
Detský tábor, mám asi deväť. Hlavný inštruktor je môj otec a úmerne tomu sa celý čas správa. Venuje nám so sestrou pár minút denne a keď sa pohádame so spolubývajúcimi, opýta sa síce prečo, ale vysvetlenie počúva neprítomne. Je celý deň v jednom kole. Aj by som mu to vyčítala, ale je to autorita, tak som ticho. Posledný večer, veľký oheň. Sedím s ostatnými deťmi v chuchvalci, kde najmenej dymí. Tati v ruke gitara, pre všetkých hrá. Ide pieseň dokola je jeho obľúbená disciplína. Všetci sa chytáme, spievame dobré dve hodiny. Večierka, dobrú noc. Ale deje sa niečo zvláštne. Dostávam výnimku. Tati ma vypýta od mojej inštruktorky, nemusím ísť spať s ostatnými. Ostávam teda pri ohni s dospelými. Repertoár sa úplne mení. Detské pesničky odišli do chatiek, spievajú sa ľudovky. A zrazu otec zatiahne celkom inak. „Studentačka, zarja vastočnaja...“ Po rusky, som prekvapená. „Je to krásna pieseň, nostalgická. Mám ju rád.“ Počúvam otca, obdivne sledujem prsty na strunách. Takéhoto ho nevidno často. Nepoznám to a je mi ľúto, že nemôžem spievať s ním. Hlas sa nesie nocou, keď skončí, ostane chvíľu ticho. Takto možno kedysi spieval mame, pomyslím si. A želám si, aby noc trvala týždeň.
Viem, že má rád oranžovú. Meria bez troch centimetrov dva metre. Vedela som, kedy sa starostí s chorou dcérkou, keď sa pohádal s kamarátom, čo ho bolieva, že má rád basketbal. Poznám ho, keď sa mu nedarí a spolu sme sa tešili, keď zažiaril. Porovnateľne veľa vie on o mne. Poznáme sa skoro sedem rokov. A pritom sme sa nikdy nevideli.
Chytá sa odspodu hrnca, môžem miešať koľko chcem, aj tak sa trochu pripáli. Vonia kuchyňou, sladká vôňa mlieka sa mieša s druhou z hrnčeka s roztopeným maslom. Krupičná kaša. Všetci ju milujeme. A len ja viem, že nie je taká dokonalá, ako by mohla byť...
„Majú zlacnené plienky!" „Mlieko za dobrú cenu!" „Dostali zateplené nohavice!" Materské tamtamy sa rozozvučali ešte predtým, než sa deti narodili. S bruchami sme obchádzali odporúčané obchody a zásobovali sa.
Vyčítam mu, že nám vypadávajú kľučky z dverí. Že roky po nasťahovaní nemáme všade namontované prahy. Keď na to príde, veľmi rýchlo si spomeniem, ako raz zabudol zaplatiť za elektrinu a na dva dni nás odpojili. Jedujem sa, že neupratuje veľké a ťažké veci a vždy sa s nimi musím naťahovať ja. Že nerád nakladá a vykladá umývačku, nie je schopný opraviť malému bicykel, že máme stále ešte na predzáhradke oschnutý vianočný stromček. Aj to mi vadí, keď dlho necháva po kútoch rozťahané veci a veľakrát neurobí včas, čo sľúbi.