Koronová mozaika

Autor: Marie Stracenská | 31.3.2020 o 14:39 | Karma článku: 4,74 | Prečítané:  366x

Klikám na edupage. Jedna z posledných stránok, ku ktorej sa odhodlávam. Som stratená. Nechápem, ako sa na nej deti bez problémov orientujú. Ale zdá sa, že som jediná, čo má problém. Učiteľky píšu, deti odpovedajú. Uf. Dobre je.

Edupage je len jedno z koronových vykročení z komfortnej zóny. Mám veľké deti a šťastie, že sú samostatné. Dokonca sú radšej, keď im do učenia sa nezasahujem. Občas niečo vytlačím, sem tam spoločne skúsime nejaké výpočty, ale väčšinou si poradia sami. Škola doma má aj príjemné stránky – fakt by mi nenapadlo, že sledovanie E. T. mimozemšťana a následný pracovný list je naozaj súčasťou osnov.

Volám mamke. Otázka „ako sa máš?“ má iný rozmer, než predtým. Ako lekárka má každý deň čo robiť, ako čerstvú sedemdesiatničku by som ju najradšej videla len doma. „Nedá sa. Nejde to. Trochu sme obmedzili hodiny pre pacientov, ale stále chodia. Chránime seba aj ich. Ale nemôžem zavrieť,“ vysvetľuje a ja rozumiem. Myslím na to, ako vždy ostala doma s chorobou, až keď bolo najhoršie. A viem, že ak by teraz bolo zle, reagovala by okamžite. Aj tak si po rozlúčke vydýchnem iba na chvíľu.

Spánok odpláva predtým, než zazvoní budík. Za viečkami si uvedomím svetlo. Ležím na chrbte? Zvláštne. Nechce sa mi ešte siahnuť po mobile na nočnom stolíku, aby som zistila, koľko je hodín. Nechám oči zalepené. Vychutnávam si pokoj v polotme v hlave. Pocit periny na bosých nohách pod ňou. Ticho za oknom. Otváram oči – a pred mobilom kontrolujem pohľadom bazu na predzáhradke. Hýbe sa, vonku dnes fúka. Ale svieti slnko, bude pekne. Tak, teraz ten mobil. O desať sedem. Nehorí. Pomalé ráno. Také cez všedné neboli nikdy, nepamätám si ich od vysokej.

Vekom sa zo mňa stále viac stáva človek stereotypov a plánovania. Mám rada dni, o ktorých dopredu aspoň trochu viem, čo ma čaká. Nech aj sú tie povinnosti nasekané po hodinách. Ak o tom dopredu viem a viem sa pripraviť, je to v pohode. Je to oveľa lepšie, ako prázdno, zapĺňajúce sa nárazovo. Potrebujem svoje škatuľky usporiadané. Nemusím ich skladať sama, väčšinou nemám na ich poradie vplyv. Nevadí. Kým ich vidím a  viem si ich predstaviť, všetko je v poriadku. Ťažko sa mi vyrovnáva s tým, že všetko je teraz inak. Korona moje škatuľky celkom rozhádzala. Narobila paseku v kalendároch, stretnutiach, povinnostiach. Všetko je inak. Zbúrala môj svet. Náš svet.

Nie som prekvapená, že sa doma nehádame. Máme sa radi. Nedochádzajú nám knihy, hry, filmy, ani podnety. Práca je, klop, klop, klop, stále ok. Blízki v poriadku. Nateraz.

Nevieme, dokedy to všetko takto bude. Život doslova zo dňa na deň. Na visutej hrazde, z ktorej neustále hrozí pád. No kým sme na nej, hľadám to, čo pomáha prekonávať neistotu. Napríklad v objavovaní ďalších kúskov mozaiky, ktoré by som inokedy nezažila.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?