Ako to pískaš?

Autor: Marie Stracenská | 22.12.2019 o 8:59 | Karma článku: 2,97 | Prečítané:  1248x

Najprv prišla esemeska, že bude priateľský rodičovsko – detský turnaj. Potom druhá, že ranný tréning detí sa ruší a namiesto neho môžu prísť potrénovať dospelí. O šiestej v bazéne. Vtedy som pochopila, že nebude len tak.

No že sa v bazéne zíde osemdesiat ľudí, som si nevedela predstaviť. Osem družstiev po desiatich hráčoch. V našom malo najmladšie dievčatko desať a najstarší pólista sedemdesiat jeden rokov. Tréneri sa rozhodli spojiť plavcov, plavkyne, aj hráčov a hráčky vodného póla všetkých kategórií s rodičmi, premiešať ich – a nechať hrať o fľašu utopencov. A keďže Topoľčany sú mesto pri bazéne, minimálne raz toľko ľudí, čo do vody, prišlo povzbudzovať.

V nose voda, pre špliechanie vidím len na najbližšie tri metre, ale držím loptu. Viem, že musím len jednou rukou. Našťastie boli zhovievaví a hráme s najmenšou veľkosťou a naopak, na veľké brány. Z oboch strán ku mne riadne rýchlo plávu dve čierne čapice. Čo teraz? Ľahko sa mi to inokedy kričí z tribúny veru. Celkom iné je skúsiť si to priamo vo vode.

Hanbu som neurobila, žiaden gól nezavinila, k jednému pomohla a môj tím nakoniec skončil z ôsmich druhý. Mama obstála. Dieťa ma objalo na verejnosti a tešilo sa, že sme si poradili. Chvalabohu ma nevidela pri úvodných plaveckých štafetách vyliezať z bazéna, možno by ju prešla chuť sa ku mne hlásiť. Robila som to spolu s ostatnými a jedna veľryba sa v stáde stratí.

Na tri a pol hodiny sa topoľčianska plaváreň zmenila na arénu. Krik hráčov a publika by rozhodcovia ešte prehučali, šantenie ho násobilo. Všetci sme sa tam premenili na deti a tie skutočné, ktoré by inak asi doma hladkali mobily a mastili počítačové hry, sa spolu bláznili bez náznaku únavy.

Ani raz sa neozvalo zo zápasov známe vyčítavé: „Ako to pískaš?“ Bolo jedno, kto ako vyzerá a čo vie. Potykala som si s tatkami, s ktorými si inokedy na tribúne len kývnem. V plavkách to inak nešlo. Spoznala som dcérine spoluhráčky, o ktorých viem z domu celé ságy. Priradila tváre príbehom z ciest aj z vody. Mala čas klebetiť s trénerkou. A po x -tý raz sa presvedčiť, ako veľmi šport spája.

Vianoce sú super aj preto, že ľudia robia veci, aké inokedy nie. Aj keď rodičovsko – detské turnaje si ľahko viem predstaviť aj viackrát do roka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Vďaka patrí zodpovedným, ale to najťažšie nás len čaká

V tieto dni neplatia kategórie politickej odmeny alebo odplaty.


Už ste čítali?