Ako som nevyšla na Maguru

Autor: Marie Stracenská | 19.8.2019 o 16:12 | (upravené 19.8.2019 o 16:17) Karma článku: 1,86 | Prečítané:  613x

Nastaviť paličky, napiť sa. Úvodná fotka. Sedem ráno, na Dukle je príjemne sviežo. Smerom k Svidníku sa dlho ide viac menej dolu kopcom. Po ceste tanky a delá, v krásnych kontrastoch s množstvom krížikov. Kilometre pribúdajú. 

Cez upravené dediny, po lúkach s kravami aj asfaltom úhľadných dedín je to do večerného cieľa v Kurimke niečo cez 40 kilometrov. Začiatok našej cesty po turistickej magistrále naprieč Slovenskom.  

Sme dve mamy tínedžerov, s náročnou prácou a dlhým zoznamom povinností. Dni voľna a času pre seba rátame veľmi starostlivo. Nedávno sme prišli na to, že máme rovnaký sen – prejsť Slovenskom. Kým by sme čakali na to, že práca a rodina nám dovolia mať mesiac pre seba, trvalo by to. Tak priateľka navrhla iný plán. Rozrátať Cestu hrdinov SNP do deviatich predĺžených víkendov a absolvovať ju po kúskoch.

Vykročíme naľahko, nabalené len na jeden deň. Kde to len trochu pôjde, spať budeme osprchované  a v posteli. Vieme, že náš výkon bude iný, ako ostatných pútnikov „na červenej“. Nech. Chceme to zažiť, vidieť a prejsť Slovensko, postupne – pre pocit z krajiny a cesty. Taký bol plán a pointa.

Prvé dva úseky západom Slovenska priateľka už absolvovala. Naša najvýchodnejšia etapa mala na papieri dlhý prvý a kratší druhý deň. Dukla – Kurimka, Kurimka – Bardejov, v tempe, ktoré zvládneme.

Priateľka trávi každý možný víkend v horách. Ja sa hýbem... ako sa dá. Raz za týždeň sa snažím ísť z práce v Bratislave domov do Šamorína pešo, v rezkom tempe. Bicyklujem, plávam. Teda nie úplná knedľa. A tak som si trúfla. Lenže. Už záverečné kilometre prvého dňa na východe som si vravela – nie je to ľahké, ani náhodou. Tváriť sa na cieľovej fotke usmiato tiež nie.

Dobrý spánok pomohol. Oddýchnuté a optimistické - druhý deň sa začal rezko. Prvý kopec, druhý. Dlhý zostup. Ovady. Slnko. Odretý členok a ramená. Z nohy na nohu. Priateľka predo mnou. Zhovievavá a trpezlivá. Ale bolo mi jasné, že hoci nepovie pol slova a čaká, brzdím ju. A to riadne.

Nie som taká dobrá, ako som si myslela, bolo mi nad slnko jasné okolo obeda. Na rovine v ľahkých teniskách nohy nenatrénovali toľko, aby som vedela za dva dni prejsť skoro 80 kilometrov v kopcoch. Zostupovala som od Zborovského hradu a predstavovala si pokračovanie. V dedine si dáme pauzu. Zložíme ruksaky a narovnáme si nohy. Dáme si pivo.  Nadýchneme sa. A... Na desiatich kilometroch ma vzápätí čaká v súčte viac ako to, čo som od rána prešla na dvadsiatich. Magura. Pekná hora zdola, strašná v momentálnej predstave. Uf.

Alebo... to môže byť inak.

„Srnka? Myslíš si, že Maguru vyjdeš sama?“ Otáznik v očiach priateľky. „Neviem si to kráčanie hore a najmä potom dole v tejto chvíli predstaviť.“ „Zvládnem. Počkáme sa na námestí v cieli.“ Bolo mi jasné, že ak by som si vybrala kopce, do Bardejova zídeme potme. „Nie je hanba zmeniť rozhodnutie. Hlúpe je držať sa silou mocou dogmy a potom neskoro zistiť, že je zle,“ okomentovala to priateľka, skúsená turistka. „Každému sa stane, že sa vráti.“

„Tak ako teraz, Magura?“, s úsmevom nám kýval chalan, na ktorého sme narazili pred zborovskou krčmou. S kamarátom boli tak pol hodiny pred nami. „Iba jedna. Druhá ide do Bardejova po ceste.“ „Ale to je podvod, nie?“ „Veď sa nebudem chváliť, že som to prešla. A je lepšie zacúvať do boxov, ak viem, že by som sa trápila a nechala by som na seba hodiny čakať.“

Tak som teda na tú Maguru nevyšla. Obišla som ju spodom. Čo do počtu kilometrov je to podobne ďaleko. Výkonnostne neporovnateľné. Ale neľutujem. Viem, na čo mám a počúvla som svoje telo.

„Vyšla aj zišla by si to. Ale strašne by si  trápila,“ skonštatovala priateľka večer. „A o to predsa nejde.“ Nejde. Poznám svoje limity. A tie, ktoré chcem posúvať, sa neodohrávajú v turistických topánkach a s batohom na chrbte.

Prvý víkend máme za sebou. Ďalšie nás čakajú. Budem viac trénovať kopce. No už dnes viem - kde to pôjde, budeme kráčať dve. A kde nie, na chvíľu sa rozdelíme. Jedna zdatná, druhá výrazne menej, tak, aby sme z toho obe mali nielen pocit skvelého výkonu, ale aj radosť.

Ďalšia etapa nás čaká o pár mesiacov. Nie je to pre mňa viac Cesta hrdinov SNP, to už nemôžem vyhlásiť. Aj tak som však rada. Slovensko si prejdem a zažijem.

Obdivujem všetkých, ktorí to celé zvládnu s plnou poľnou. Je to výkon - fyzický a rozhodne aj mentálny. Či už sami alebo v partii, nechajú na tej ceste veľa, určite rovnako veľa, ako si odnesú.

Zadajte si magistrálu do vyhľadávača. Nájdete fakt dosť informácií. Vie sa o tých, ktorí to zvládli – píšu, hovoria. Po práve si užívajú uznanie a najmä skvelý vnútorný pocit. Naozaj to nie je vôbec maličkosť. Nepočula som však o tých, ktorí to nedošli. Alebo niečo vynechali. Alebo obišli. Aj takí určite sú. A budú. Pre nich je Cesta hrdinov SNP iná. A aj tak verím, že tak ako bude v mojom prípade - krásna a cenná skúsenosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Kašlite na vieru aj svetonázor. Klíma sa na ne pýtať nebude

Európa bez Dánska či Holandska, púšť až po Alpy.

Stĺpček šéfredaktorky

Nevyhráva najhlúpejší vtip o Gréte

Tento problém nezjemníme jazykom dúfajúc, že klimatická zmena je znesiteľnejšia ako kríza.


Už ste čítali?