Behom po štyridsiatke

Autor: Marie Stracenská | 27.12.2018 o 11:36 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  6589x

Ak idem zavčasu spať, stane sa, že sa zobudím ešte pred prvým tónom budíka. Na kôpke pripravené bežecké veci, tenisky pri botníku. Odomknem ticho, aby som nezobudila zvyšok rodiny. Dva (kiežby tri) krát v týždni sa to dá.

Na našej ulici je vtedy ešte pokoj. Pozdravím pána s aktovkou, čo v práci začína zavčasu. Stretnem jedného dvoch ľudí so psom. Z prízemného okna na bytovke si pani dáva prvú rannú. Svet sa zobúdza a ja nohami krájam prvé minúty dňa po ceste smerom k lesíku medzi poľami.

Pred pár rokmi by mi nenapadlo, že by sa deň mohol začať aj takto. Šport je aktivita, ktorú ak by ľudia nevymysleli, nehádala by som sa. Nemám ho rada. Lenže. Bez neho to nejde – došlo mi krátko po štyridsiatke. Dôvodom bola snaha o schudnutie a potreba vládať. Najjednoduchší mi vyšiel beh, ale ten som neznášala. Išla som cez zapieranie, hlavné slovo bolo „musíš“. Išlo to pomaly. Pridávala som kilometre, skúšala skrátiť čas. A čuduj sa svete, po asi roku prišla forma. A krásny pocit, že 10 kilometrov nie je žiadna neprekonateľná vzdialenosť. Občas som dokonca vybehla s radosťou.

Lenže veci prichádzajú vo vlnách. A tak, ako kondička postupne rástla, vzápätí prišiel útlm. Ani neviem prečo – začala som behávať kratšie trasy, bolo menej vôle, zato viac výhovoriek. Sebe samej som sa snažila zdôvodniť, že dnes je chladno, že ma bolí hlava, že ešte treba to a tamto a behať radšej inokedy... Kilá zas pribudli a ťažšie sa v zhone dní zhadzujú. Spánok si pýta skôr, viac a dlhšie. Desať kilometrov sa skrátilo na osem, sedem a pol, potom na sedem, a dnes je z nich necelých šesť. Tie ubehnem v pohode, no nepredlžujem ich. A cítim, že mi to nestačí.

Znie to strašne, keď si poviem nahlas svoj vek. Na polceste od štyridsiatky k päťdesiatke je čas relatívny. Iste, behajú oveľa starší ľudia. Ale už viem, že už nebudem rýchlejšia. Na polmaratón už tiež asi nenatrénujem. Ani s technikou veľa nenarobím. O čo ti teda pri behaní ide? – pýtal sa ma nedávno kamarát.

Keď som dnes ráno utekala našou tichou ulicou, vedela som presne, o čo. O toto. O to, že niekoľko rán v týždni začnem takto. O zdravší život a silu. Chcem byť schopná ubehnúť desať kilometrov príjemným tempom a tešiť sa na to. Ide o to, že už pred prácou budem mať odškrtnuté niečo zmysluplné. O pocit, že vek je číslo a môžem s ním naložiť, ako ja chcem. Vládzem dnes viac, ako keď som mala dvadsať. A kašlem na rekordy a pretekanie.  Už súťažím len so sebou a svojou vôľou. A ak sa mi podarí dostať sa tam, že po odbehnutí desiatky nebudem cítiť bolesť v svaloch a v pohode to udýcham, vyhrala som.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šefčovič prijal ponuku Smeru, ohlásil kandidatúru na prezidenta

Ponuku kandidovať na prezidenta dostal od predsedu Smeru Roberta Fica.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Kočnerovi kamaráti sa pretekajú v jeho zapieraní

Pre čo iné než pre prachy by niekto za takýchto okolností zotrvával vo funkcii.

SVET

Nová anexia? Putina hnevá Lukašenko, pozýva aj Američanov

Putin by mohol byť opäť prezidentom.


Už ste čítali?