Behom po štyridsiatke

Autor: Marie Stracenská | 27.12.2018 o 11:36 | Karma článku: 10,01 | Prečítané:  6974x

Ak idem zavčasu spať, stane sa, že sa zobudím ešte pred prvým tónom budíka. Na kôpke pripravené bežecké veci, tenisky pri botníku. Odomknem ticho, aby som nezobudila zvyšok rodiny. Dva (kiežby tri) krát v týždni sa to dá.

Na našej ulici je vtedy ešte pokoj. Pozdravím pána s aktovkou, čo v práci začína zavčasu. Stretnem jedného dvoch ľudí so psom. Z prízemného okna na bytovke si pani dáva prvú rannú. Svet sa zobúdza a ja nohami krájam prvé minúty dňa po ceste smerom k lesíku medzi poľami.

Pred pár rokmi by mi nenapadlo, že by sa deň mohol začať aj takto. Šport je aktivita, ktorú ak by ľudia nevymysleli, nehádala by som sa. Nemám ho rada. Lenže. Bez neho to nejde – došlo mi krátko po štyridsiatke. Dôvodom bola snaha o schudnutie a potreba vládať. Najjednoduchší mi vyšiel beh, ale ten som neznášala. Išla som cez zapieranie, hlavné slovo bolo „musíš“. Išlo to pomaly. Pridávala som kilometre, skúšala skrátiť čas. A čuduj sa svete, po asi roku prišla forma. A krásny pocit, že 10 kilometrov nie je žiadna neprekonateľná vzdialenosť. Občas som dokonca vybehla s radosťou.

Lenže veci prichádzajú vo vlnách. A tak, ako kondička postupne rástla, vzápätí prišiel útlm. Ani neviem prečo – začala som behávať kratšie trasy, bolo menej vôle, zato viac výhovoriek. Sebe samej som sa snažila zdôvodniť, že dnes je chladno, že ma bolí hlava, že ešte treba to a tamto a behať radšej inokedy... Kilá zas pribudli a ťažšie sa v zhone dní zhadzujú. Spánok si pýta skôr, viac a dlhšie. Desať kilometrov sa skrátilo na osem, sedem a pol, potom na sedem, a dnes je z nich necelých šesť. Tie ubehnem v pohode, no nepredlžujem ich. A cítim, že mi to nestačí.

Znie to strašne, keď si poviem nahlas svoj vek. Na polceste od štyridsiatky k päťdesiatke je čas relatívny. Iste, behajú oveľa starší ľudia. Ale už viem, že už nebudem rýchlejšia. Na polmaratón už tiež asi nenatrénujem. Ani s technikou veľa nenarobím. O čo ti teda pri behaní ide? – pýtal sa ma nedávno kamarát.

Keď som dnes ráno utekala našou tichou ulicou, vedela som presne, o čo. O toto. O to, že niekoľko rán v týždni začnem takto. O zdravší život a silu. Chcem byť schopná ubehnúť desať kilometrov príjemným tempom a tešiť sa na to. Ide o to, že už pred prácou budem mať odškrtnuté niečo zmysluplné. O pocit, že vek je číslo a môžem s ním naložiť, ako ja chcem. Vládzem dnes viac, ako keď som mala dvadsať. A kašlem na rekordy a pretekanie.  Už súťažím len so sebou a svojou vôľou. A ak sa mi podarí dostať sa tam, že po odbehnutí desiatky nebudem cítiť bolesť v svaloch a v pohode to udýcham, vyhrala som.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?