O hrách v novom svete

Autor: Marie Stracenská | 31.7.2018 o 14:26 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  9150x

Unikala som s deťmi zo zamknutej izby. Vlastne rakety. Teda reaktora. Alebo modulu? Ani neviem. Mala som čo robiť, aby som zvládla všetky tie virtuálne podnety a z hry si pamätám tak tretinu toho, čo moji nadšení pubertiaci

Prázdniny. Pre nás všetkých parádny čas. Prečo si ho neurobiť ešte chrumkavejším. Dala som deťom za úlohu vybrať niektorú z escape room a zvolili tú vo virtuálnej realite. Už sme to skúšali, ja viac menej z kresla diváka, celkom nové to teda nebolo.

Tentoraz nás zapojili všetkých troch naraz. Na hlavu helma a slúchadlá, ovládanie predpaženými rukami. Pred očami bielo, odpočítavanie, hologram cez príbeh zadávajúci inštrukcie... a vtedy som sa začala strácať. Hra funguje, len ak všetci spolupracujú. Chvalabohu. Bez detí by som asi neprešla ani prvou časťou úlohy. Fakt som sa snažila. Pozerala som kade tade, skúšala. Lietala a mierila. Chvíľu trvalo, kým som pochopila, čo odo mňa deti chceli, ale sem tam som aj pomohla. Nepobozkaná počítačovými hrami, notebook využívajúca najmä ako pracovný nástroj – no, nebolo to celkom pre mňa. Statočne som krotila žalúdok ako na vode pri letoch raketou alebo voľným priestorom. Snažila sa držať otvorené oči pri virtuálnych nárazoch.

Po necelej trištvrte hodine sa ma to na konci spýtalo, ako to celé hodnotím a či by som to odporúčala známym. Zamyslela som sa. Moji známi sú v mojom veku. Tak asi 10 z 10 úplne nie... Hoci... Možno nie, ale skôr áno - virtuálne hry o pár rokov už nebudú výnimočné. Sú fascinujúce a deti lákajú ako magnet. Hráči skončia a chcú ísť hneď znovu. Deti tomu svetu rozumejú, berú ho samozrejme, orientujú sa v ňom, poznajú pravidlá, skúšajú možnosti, nemajú zábrany. To všetko mne chýba – mne a mnohým ďalším štyridsiatnikom. Ak si teda chcem s deťmi ešte aj o pár rokov mať o čom pohovoriť, musím aspoň tušiť. Nedobehnem ich, to iste nie. Nikdy už nebudem poznať a ovládať techniku s takou ľahkosťou ako oni. Ale môžem – nie, musím - aspoň tušiť. Prababičke stačili na hranie sa so mnou rozprávky. Babičke spoločné knihy. Mame aktivity, ktoré sme robili spolu. Ja viem, že bez informácií, ktoré tak rýchlo starnú a je ich tak veľa, to už nepôjde.

A tak ma čaká asi už navždy ďalšia škola. Držať krok, zaujímať sa, snažiť sa aspoň aspoň trochu poznať, čo vo svete jednotiek, núl, obrazcov a technických predstáv existuje. Aby sa mi moje vlastné deti a potom ich deti fatálne nevzdialili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?