Šancová má dva a dva pruhy pre autá a miestami ešte dva pre dopravu. Strašne široká ulica. Aj preto sú na nej priechody. Ich farbu v čase vyjazdili tisícky pneumatík, ľahko ich prehliadnuť. Pri jednom z nich na ľavej strane cesty stál na chodníku pár. Okolo päťdesiatky, v tmavých bundách, trpezlivo pozerali naľavo aj napravo. Cesta sa na chvíľu uvoľnila, vošli do nej. Prvá ona. On tesne za ňou, do cesty skočil. Dostal sa na jej úroveň a pevne ju chytil za ruku. Predbehol ju o po kroka a stále pevne ju držiac, obzerajúc sa po autách, ju doviedol na druhú stranu. Kráčali v chvate. Prešli, v bezpečí chodníka sa naňho usmiala a on ju pustil. Tesne pri sebe pokračovali ďalej. Možno domov, možno na nákup, možno aj bez slov.
Nebola žiadna modelka, ani on nebol ako filmový herec. Videla som ich len pár sekúnd. A spolu s nimi som videla starostlivosť a dôveru. Krásne, pomyslela som si. Možno si „mám ťa rád“ nepovedali už roky. No aj tak vyzerá láska. Ako pevný stisk ruky v náhlivej chôdzi po rušnej ulici.