Medzi sviatkami som sa rozhodla riešiť svoju pozastavenú živnosť. Ostávalo ešte pár mesiacov na to, aby som ju buď znovu rozbehla alebo zrušila, rozhodla som sa pre to druhé. Lenže keď som si spomenula, aké bolo pred necelými tromi rokmi náročné to pozastavenie, vždy mi zhorklo v ústach. Najprv úrady (živnostenský, sociálku, zdravotnú poisťovňu) v okresnom meste nájsť, potom niekde zaparkovať, na každom iné papiere a kolky, k tomu čakanie – vydalo to na deň dovolenky. Možno by to už šlo aj inak? Nesmelo som otázku mailom napísala na živnostenský úrad. Nečakala som rýchlu odpoveď, medzi Vianocami a Novým rokom celý svet spí. Ale prišla. S citáciou zákona a presnými informáciami, čo treba robiť a hlavne upokojením, že sa to do veľkej miery dá elektronicky. Paráda – zajasala som, kým som neotvorila dokument na vyplnenie. Nevedela som si presne poradiť, tak som sa skleslo opýtala znovu a dokument k mailu rovno priložila. Zas okamžitá odpoveď. Pani referentka opravila, čo som poplietla a sľúbila, že ak im to pošlem poštou, oni sa postarajú o zvyšok.
Poslala som, prešli dva týždne a ozvala sa mi zdravotná poisťovňa. Čo som potrebovala zrušiť evidujú – bez môjho pričinenia. Opýtala som sa následne na sociálnej poisťovni. Rovnaký výsledok. Nikam som nemusela písať ani chodiť, vybavené. Jedna jediná cesta bola s potvrdením na daňový úrad, ale na ten nebolo treba do okresného mesta a vybavené bolo za dve minúty. Ešte stále celkom nechápem, ako bezbolestne to šlo.
V roku 2018 by sme nemali jasať nad tým, že veci fungujú elektronicky. Že niektoré úrady zvládli komunikáciu medzi sebou. Že úradníci pracujú aj medzi sviatkami a verejnosti dávajú presné a fundované informácie. Lenže je príliš veľa príkladov, keď stále ešte beháme, čakáme, zúrime, dozvedáme sa rozporuplné pokyny a absurdne dokladáme tlačivá, ako napríklad stále tie isté rodné listy tých istých detí k daňovým priznaniam. Nepríjemnosti očakávame stále viac, než ústretovosť a pomoc. O to viac prekvapí, keď príde. Možno som len mala šťastie na ochotnú a skúsenú pani. Ale mám rada poloplné poháre. Tak budem veriť, že aj Slovensko sa pomaly dostáva do moderného sveta.