"Audienciou u kráľa" sa končí posledný deň pre mňa najvýnimočnejšieho týždňa v roku. Odkedy mali malí štyri roky, trávime ho každé leto spoločne s podobnými rodinami. Ak chcem byť veľmi stručná hovorím, že Odysea je tábor pre rodičov s deťmi. Hráme sa spoločne aj zvlášť, sú to dni, keď padajú všetky zábrany. Kým sa Odysea začne, deti počítajú dni. A keď končíme, už dopredu sa ubezpečujú, že o rok pôjdeme zas. Možno je to priateľmi, ktorí rastú paralelne s nimi. Možno hrami, kde rodičia nehľadia na vlastný komfort a korunky z hlavy im padajú jedna za druhou. Možno istotou, ktorú deti získavajú, keď samé vymýšľajú a tvoria pre mladších. Noc v lese, spanie pod širákom, putovania, ktoré nemajú konca a po ich zvládnutí je každý v eufórii, body za vedomosti, ktoré sa v škole neučia, úspech za férovosť a vďaka za podržanie tímu. To vieme, že tu vždy nájdeme. A k tomu prekonávanie limitov. Mládenec, ktorý sa občas zajakáva, zvládol repliky vo večerníčku bez zaváhania. Silnejší chlapec ubehol päť kilometrov v ťažkom teréne za menej ako hodinu. Dvojica dievčat, ktoré nepoznajú mapy, zvládli orientáciu v teréne s buzolou celkom samé. Na konci skoro každý dospelý kríva a deti, koľkokoľvek tričiek mali zabalených, už nemajú absolútne nič čisté.
Tento rok ladili inštruktori z Púpavy programy školsky. Vygradoval absolvovaním nízkolanových prekážok a Trhom dobrých vlastností. Posledný deň sme sa učili napríklad zodpovednosti – aj za seba – tým, že sme mali prejsť úzku lávku cez rybník. Uprostred som sa roztriasla a nešlo to ani dopredu ani dozadu. Skočím do vody? Oblečená? Nie. Sadla som si a „dozadkovala“ na koniec, kde mi dcéra pomohla von. Učili sme s porozumeniu, deti mi na striedačku opisovali obrázok, ktorý som nevidela, ale mala ho čo najvernejšie nakresliť. Skúšali sme si empatiu, keď nám dávali na výber z viacerých možností a mali sme sa snažiť trafiť čo najviac rovnakých. Učili sme a sa trpezlivosti pri stavaní domčekov z kariet, jeden po druhom.
Program sa končí, o chvíľu už len spolu pobudneme a zas sa na rok rozlúčime. „Vojdi, kráľ je vľavo. Pozeraj sa mu do očí a pokloň sa mu.“ Vošla som teda za závoj pestrých šatiek. Na zemi ležali obrázky, ktoré jednotlivé rodiny spolu namaľovali na kúsky dreva. A nad nimi stálo obrovské zrkadlo. Postavila som sa oproti nemu a súčasne sa usmiala a do očí mi vošli slzy. Celkom mi to pristane, napadlo mi – po veľmi dlhom čase. A úsmev sa rozšíril. Hľadela som do očí kráľovi. Usmievala som sa, nosné dierky sa mi chveli a po lícach tiekli slzy. Potom som sa uklonila. Ešte raz som mu pozrela do očí a vyšla von za deťmi, ktoré svojho kráľa pozdravili predo mnou.
„Mám o čom premýšľať, mami,“ povedal mi Matúš. „To bolo také, plné pocitov,“ fňukla Julka. Pomaly sme kráčali v jemnom mrholení a ticho sa rozprávali o tom, ako v nás vznikajú rozhodnutia a ako do nich vstupujú ostatní, na ktorých berieme ohľady. Že život je voľba a vždy môžeme požiadať o radu aj o pomoc, ale nakoniec je každý sám za seba.
Stále sa učíme. Aj metaforami. Julka ma držala za ruku, Matúš kopal do kamienkov. Po ceste kráčali traja králi. Traja králi, ktorí budú stále držať spolu. Jeden z nich bol plný vďaky za vnímavosť tých menších dvoch. A tiež plný vďaky k ľuďom, ktorí svojimi nápadmi vedia krásne sprostredkovať ostatným poznanie a múdrosť. Od zajtra budú dni zas všednejšie. Ale traja králi nezabudnú.