Sprievodkyňa

Autor: Marie Stracenská | 1.6.2017 o 16:52 | Karma článku: 6,08 | Prečítané:  732x

Dych má pravidelný a pokojný. Pri odfúknutí cítim na predlaktí teplý závan. Jeho ruka našla moju, ako už roky nie. Jemné záchvevy uvoľňujúceho sa tela prezrádzajú, že už sníva. 

Zhasli sme pred dvadsiatimi minútami. Okamžite sa ozvali dve hlboké zakašľania. V duchu som začala rátať. Jeden, dva, desať, dvadsať. Kašeľ. Znova. Jeden, dva, ... tridsať. Zas ťažký kašeľ. A od začiatku. Po pár minútach som narátala do osemdesiat. Potom do sto. Prestávky medzi záchvatmi sa pomaly predĺžili. Dvesto. Dvesto ešte raz? Už netreba. Dobre je. Na dnes, dúfam, dobojoval. Spí.

Nevieme, čo to je, ani lekári nevedia. Matúš takto kašle už celé týždne, hlavne večer. Žiaden zápal, infekcia, baktérie či podobná pliaga. Iba kašeľ. O to horší. Najprv mi drásal uši. Znel mi ako štekanie a hnevalo ma ho počúvať. Ale nemenil sa. Uši privykli. Pokračujú vyšetrenia a ešte nejaký čas budú. A dovtedy – večer čo večer bojujeme v tichom byte o to, aby únava zvíťazila a spánok ten hnusný kašeľ premohol čo najskôr.

Vyskúšali sme kadečo. Lieky a babské recepty nepomáhajú. Čítanie tiež nie. Ani pohyb cez deň. Potrebujeme skrátiť ukašľané hodiny. Leží, ja sedím pri ňom. „Matúško, zhasneme. Na stole je čaj, ak by si chcel. Dobrú noc.“ Nemôžem preňho spraviť veľa. Ako malý mi chorý usínal v náručí. Na puberťáka sa to už nepatrí. Preto ma prekvapilo, keď svojou dlaňou nahmatal moju a silno ju stisol.

Rátanie je môj recept na ťažké chvíle. Vysoký kopec? Počítaj. Unavené nohy z behu? Rátaj, po päťsto sa odmeníš päťdesiatimi v kroku. Rátanie pomáha v čakárni u lekárky, keď nechce prestať štikútka, keď atmosféra hustne na nevydržanie, hluk okolo je neznesiteľný, námaha nemá konca. Nie je dôležité dorátať sa. Pocit, že toľko – sto, dvesto, päťsto - už je za mnou, stačí. V týchto nociach plných kašľa je magickým číslom dvesto. Ak sa medzi záchvatmi dostaneme sem, už je dobre.

Po prvej noci som si vravela – šťastie. Po druhej začala veriť na silu prítomnosti. Po tretej viem, že ani štvrtú nezačnem sama. „Mami, ty varíš najlepší čas na svete.“ A o desať minút sa jeho slová aj boj s vlastnými pľúcami rozplynú v tichu.

Väčšinu dní riadi beh nevyhnutného. Dokončené, urobené, oddýchnuť si a nový kolotoč. Pomoc, povinnosti, servis. Ochotne, lebo pre tých, ktorých milujeme. No niekedy si ani nestíham uvedomovať, ako rýchlo prešiel deň. A potom prídu večery ako tieto. Môj pokoj bojujúci s neznámymi ťažkosťami, tiché rátanie na protest záchvatom. Neviem, čo presne to je, ale zdá sa, že už len to, že sedím vedľa neho, pomáha. Mama, to je veľa rolí. V tom tichom tmavom byte sa cítim ako sprievodkyňa. A hoci verím, že ma skoro nebude treba, budem tu, kým do spánku nedôjde sám. Nielen servis... Na toto mamy sú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania sa vlečie už šesť rokov, zatiaľ bez výsledku

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.


Už ste čítali?