Mama syna

Autor: Marie Stracenská | 3.3.2017 o 15:12 | Karma článku: 8,43 | Prečítané:  1427x

Už v predsieni rozhodené topánky. Na gauči pulóver naruby a cez stoličku nohavice s vreckami  plnými radšej nechcem vedieť čoho. Vedľa v izbe pri posteli niekoľko párov aj nepárov ponožiek. Je to jasné. Matúš je doma.

Mať syna je výzva od samého začiatku. Vyrastala som so sestrou a v ženskej spoločnosti mamy a babičiek. Brat k nám prišiel neskôr a už som bola veľká. A tak keď sa mi narodil syn, otvoril sa mi celkom iný vesmír.

Bol nádherný ako jeho sestra, rovnako bezbranne sa usmieval, nechával nosiť, rovnako nechcel jesť. Spolu sa naučili chodiť. Ale skoro sa začali ukazovať aj prvé rozdiely. On bol prvý, kto sestru zavolal menom – Uka, Uka! Pri uspávaní potreboval menej našej prítomnosti. Menej sa hral s ostatnými deťmi a rád sám. Písať a čítať sa učil ťažšie, ale zato s oveľa tvorivejšou fantáziou si dodnes vymýšľa súboje a príbehy bojovníkov, inštaluje ich do šíkov cez pol izby, vie ich pospájať do skutočných historických reálií s naozajstnými menami, ktoré si zapamätal s tatovho rozprávania. A pritom mu nevadí, že okolo neho je to ako po výbuchu. S prehľadom nevníma nedojedené ohryzky a keď sa raz naučí vyhadzovať posmrkané vreckovky, buchnem si šampus. Chvalabohu, menej sa ako sestra odúva, viac žartuje a diskutuje. Veľa sa pýta. Málo si však verí a často veci ľahko vzdáva. Nezdieľa, nezveruje sa. A hlavne – výrazne menej sa túli. Má skoro jedenásť, rozumiem a rešpektujem to. No niekedy fakt, fakt nerozumiem. „Prečo to je tak?“, pýtam sa vtedy muža. A aj on občas len dvihne plecia.

V práci som obklopená mužmi. „Dobre vyzeráš“ počujem občas. Otvárajú mi dvere a sú slušní, milí pozorní. No: „Huuustééé“ od Matúša je viac ako akýkoľvek prejav džentlmena, viac ako Puškinovo vyznanie. Je večer. Vrátila som sa z práce, spravila večeru a teraz skladám do umývačky špinavé taniere. Myslím na to, že ešte treba pozbierať bielizeň a kopu toho nachystať. Mračím sa, viem, ale som unavená. Radšej som ticho, nech neprenášam zlú náladu z vyčerpania na ostatných. „Mami.“ Objíme ma mäkká ruka okolo pása. Na prsiach sa mi usalaší strapatá ryšavá hriva. „Ďakujem, že nám varíš. A že sa o nás staráš. Hm. V tomto vyzeráš dobre.“ Chytí ma za krk a pritiahne si moju tvár k svojej. Dá mi nesmelú pusu na pery. „A krásne voniaš.“ Odpojí sa a v mihu je preč.

Kto povedal, že je to ťažký večer? A... že Vianoce sú raz za rok? Svet sa zrazu kúpe v žiarivých farbách a mám sily toľko, že by som preniesla panelák. Ako strašne závidím tým dievčinkám, ktorým to o pár rokov dopraje každú chvíľu. Byť mamou syna je niekedy najlepšia vec na svete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

REPORTÁŽ

Rafting v Líbyi. Kríza sa skončila, ľudia ďalej prichádzajú cez more

Na Sicílii sme blízko migračnej kríze.


Už ste čítali?