Výstava Sen a skutočnosť v Slovenskej národnej galérii na mňa už z plagátov volala – toto musíš! Chystala som sa na vernisáž. Nestihla som. A ani ďalší týždeň, ani nasledujúci. Veľa „rada by som“ a „toto by so chcela“ z končiaceho sa roka ostane vo vzduchu. Ale tento sľub sebe samej som sa naozaj rozhodla neodkladať.
Dve poschodia vysvetlení, obrazov, fotografií, sôch, dobových reportážnych videí. Postupný plíživý a potom už celkom otvorený postup manipulácie a zneužívania aj pekného do služieb zla. Ukážka toho, ako sa folklór môže strašne pokriviť. Ako ľahko masy podľahnú. Ako jednoducho sa dá prestať vnímať podstata a ostáva len obal. Prierez šiestimi rokmi a tvorbou umelcov aj „umelcov“. Krása zneužívaná, zakazovaná, v náznakoch a do toho vykričaná nahlas, s pokriveným významom. Ukážky umenia, ktoré vzniklo v koncentračných táboroch. Naaranžované zábery meniace skutočnosť. A kopa výkričníkov na plagátoch tam, kde by mala byť hanba.
Neviem, čo je na Sne a skutočnosti najsilnejšie. Hodina a pol bola málo na to, aby som naozaj pozorne videla všetko. Ale viac som nevládala. Takto pokope dáva výstava hrozivý obraz o tom, aké to bolo. Vôbec nie tak dávno. A aké to vždy byť môže.
V každej miestnosti nás po celý čas bolo viac. Chodili sme nemo, páry sa zhovárali. Aj mne chýbal partner - o tom, čo človek vidí, je lepšie sa podeliť. „Chodia sem, veru, mnohí,“ potvrdila mi pani pri vchode. Chvalabohu.
Je to exhibícia, po ktorej sa človek poteší kaviarni na prízemí. Poldeci a dve hodiny samoty sú nevyhnutná bodka. Vôbec to nie je pekná výstava. Ale je to ohromná a ohromujúca výstava. Prosím vás, choďte a vezmite všetkých.
