Ešte sa neotáčaj

Autor: Marie Stracenská | 27.12.2016 o 13:04 | Karma článku: 6,71 | Prečítané:  925x

Vždy, keď objímam svoju mamku, dotýkam sa jej opatrne. Akoby bola krehká, a ja tiež. Voláme si a píšeme, ale vídame sa málo. A objatia sú vzácne. 

Myslievam na to, že ona svoju v posledných rokoch volala krstným menom. Mne to nejde. Mama je zvláštny status. Od prvého nádychu mojich vlastných detí mi bolo jasné, že všetko bude inak a kto je raz mamou, je tak už navždy. Aj keď sa dieťa odpútava a stavia hradbu okolo svojho vlastného sveta.

Popoludní odutá. Potom večer rozcítená. Pár sĺz  a o chvíľu smiech, ktorý z prirodzeného skĺzne na niekoľko sekúnd do afektu. Panebože, puberta k nám prichádza stále nápadnejšie. Zbojníci majú rovnakých desať a pol roka, ale o pomalšom dospievaní chlapcov by podľa našich detí mohli písať príručku. Malá má takmer takú veľkú nohu ako ja, prsty len o pol centimetra menšie a už teraz nastavuje zrkadlo tomu, ako som zrejme ja sama pred rokmi cvičila svoju mamu. Hlavne sa nedotýkať jej kruhov. Nežartovať na jej účet, nepýtať sa nevhodne – hoci netušíme, kedy to je, neprikazovať a nezakazovať, to je nevhodné vždy, dávať jej pozornosť a do toho si ju zas vôbec nevšímať, skrátka vidieť jej do hlavy a vyznať sa v tom chaose – to je recept na harmonické chvíle. Ťažko sa dodržiava.

A potom príde večer. „Môžem s tebou dnes spať, maminka?“ Nepýtam sa prečo. Rada súhlasím. Pohybmi veľkej slečny odpláva do svojej izby, s rozmáchnutými gestami si prenesie perinu ku mne. Zaľahnem tiež, bol to dlhý deň. Otočím sa tam, kde tuším jej tvár. Zašuchoce a strčí svoje nohy pod moju perinu. Svojou dlaňou nahmatá moju: „Akú máš teplú ruku.“ Obe pohodlne uloží. Hlboko vzdychne.

Už si myslím, že spí, keď mi ruku na chvíľu pustí. Ale okamžite zašepká: „Maminka, ešte sa neotáčaj na druhú stranu.“ Počujem, ako hmatá pod poduškou. „Len som chcela skontrolovať bábiku proti strachu.“ A moju dlaň vzápätí chytí svojou hladučkou a stisne. Zadriemem. A prebudím sa po chvíli. Stále sa držíme. Opatrne vysuniem svoju ruku z jej a prevrátim sa na druhý bok. Dám si lakeť pod hlavu, dlaň ostane voľná. Ale len okamih. Nájde ju v pár sekundách a pevne chytí svojimi prstami. Spojenie.

Začína už byť veľká. Nezávislá a samostatná. Vo svete hudby, ktorá je iná, než moja, vzťahov, do ktorých už nepatrím, zábavy, ktorej budem stále menej rozumieť. Náladová, nedôtklivá, citlivá. Dievčatko. Vnútri ešte stále moja maličká drobka. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?