Sú doma už niekoľko dní chorí. V chladničke navarené jedlo, keď už nemôžem byť s nimi aspoň servis je zabezpečený. Napriek tomu esemeska – „po piatich minutach obratime a hotove zjeme“. Nie "poraď", ale "oprav ma". Chcú ukázať, že sa vedia aj sami postarať. Daj na panvicu ešte trochu oleja, odpovedala som jej. O chvíľu zazvonil telefón: „Mami? Urobila som aj Matúšovi. Vieš, aké je pekné?“
Prvé vykročenia z detstva neurobil začiatok školy, ale prvý samostatný nákup. Prvý deň, keď boli doma celkom sami bez rodičov. Prvý večer, keď sa sami uložili spať. Prvá samostatná cesta na nedeľňajšiu omšu. Darček, ktorý urobili a potom kúpili sami od seba. A aj toto prvé volské oko.
A takto z dievčatka, z oboch detí, rastú veľkí ľudia. Z nás sa stávajú štatisti prizerajúci sa zboku. Niekedy aj trochu smutní, lebo sú to malé veľké zmeny. Stojíme v úzadí a urputne myslíme na to, nech sa tým horúcim olejom nepopália. Ale len v duchu, ticho. Aby ich krídla nenarážali, ale mohli sa slobodne rozprestierať stále viac.
