Lampy a kanasta

Autor: Marie Stracenská | 21.10.2016 o 13:21 | Karma článku: 7,47 | Prečítané:  751x

Nemali sme radi tento čas roka. Lampy sa zažínali už okolo šiestej. Vtedy sa z okien vyklonili hlavy prvých mám. „Domov!“, volali jedna po druhej. Až za panelákom ostalo tak málo detí, že zvyšné išli na večeru aj bez pokynov.

Kým sa nerozsvietia lampy – bol časový údaj, dokedy sme ako deti mohli byť vonku. V lete do nekonečna. V zime strašne krátko. Logiku to malo, aj keď sme jej vtedy nerozumeli. Skoršie príchody domov znamenali menej sopľavých nosov.

 „A čo ste robili, keď ste na jeseň a v zime chodili zvonku domov skôr? Pozerali ste večer telku? Keď neboli počítače...“, opýtala sa ma dcéra, keď som jej povedala o zažínajúcich sa lampách. „A nebola ani kopa programov, takže nie, večer sme telku pre veľkých nepozerali.“ Čo sme to...? „Keď som mala asi toľko čo vy, desať, hrávali sme veľa karty.“ Vždy večer hodinku, s babičkou. Popísali sme bodovými výsledkami niekoľko zošitov. Kým naši v obývačke riešili seriály, my deti sme v jedálni za stolom mastili kanastu. Raz sa darilo babičke, raz nám, to nebolo podstatné. Poznali sme navzájom svoju taktiku, učili sa vydržať a neprezradiť sa, blafovali sme. Pri kartách sme si kadečo povedali a užili sa navzájom. Už som to tak strašne dávno nehrala. Ktovie, či by som ešte vedela. Ale človek si spomenie, hlavne keď sa dieťa vzápätí spýta - „A naučíš nás to?“ Prekvapilo ma to, hier máme kopu a aj ich hrávame a karty sú trochu staromódne. Ale vlastne rada.

Vysvetľovanie pravidiel trochu drhlo. Nespomínala som si hneď na to, ako sa čo presne rátalo. Koľko treba kedy vykladať, ako sa hrá vo dvojici. Ale automatizmy postupne nabehli. Skúsili sme hodinu jeden večer. Aj druhý. Deti to chytilo. Už máme zavedený zošit na výsledky a v ňom popísaných pár strán. Hra ma neoslovuje tak veľmi, ako keď som bola dieťa – ale podstatné je, že malých áno. Chápem, že babička ju tiež hrávala kvôli nám. Že jej nešlo o komplikované stratégie a vôbec nie o výhru. Chcela byť s nami, nenechať nás robiť po jednom každého niečo iné. Išlo o spoločnosť. Zážitok. A kanasta bol výborný prostriedok.

Nebývame v paneláku. Aj keby sme bývali, asi by som po večeroch nezvolávala deti domov tak, ako moja mama nás. Moje deti sa hrajú inak. Ak sú vonku, tak skôr na dvoroch domov spolužiakov a na chodenie po večernom meste majú ešte čas. Ich a moje detstvo teraz spojila čiarka z kariet. „Zahráme si?“, pýtajú sa po večeroch. Ktovie, ako dlho to vydrží. Dúfam, že aspoň dovtedy, kým sa niekomu z nás podarí totálna frajerina, ktorá sa pošťastí raz za veľmi dlhý čas a o to je pocit triumfu väčší. Tá pecka najväčšia - kanasta zo žolíkov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

REPORTÁŽ

Rafting v Líbyi. Kríza sa skončila, ľudia ďalej prichádzajú cez more

Na Sicílii sme blízko migračnej kríze.


Už ste čítali?