Dvadsaťpäť po

Autor: Marie Stracenská | 21.9.2016 o 10:48 | Karma článku: 7,27 | Prečítané:  1202x

„Máte čas?“ „Ani nie. O pol hodiny sa mi začína stretnutie dvadsaťpäť rokov od maturity.“ Odpovedala som asi dvadsaťročnej dievčine. Och,od jej maturity uplynula chvíľka, musí vo mne vidieť úplnú staruchu. A potom som ich zbadala.

Stáli pred naším starým gymnáziom pri fontáne, kde sme sa ako sedemnásťročné vysmiate decká fotili v módou diktovaných príliš veľkých tričkách a mrkvových nohaviciach. Svet bol gombička a všetko pred nami. Teraz tam stáli v krúžku mamy a páni. Dievčatá stále pekné, udržiavané, upravené, trochu rozpačité. Chlapci v sakách a na spánkoch prešedivení alebo takmer bez vlasov.

Nevidela som ich päť rokov. Ako keby ten čas vôbec neprešiel. Títo ľudia o mne vedia veľa. Zažívali sme spolu neistotu prvých lások. Triasli sa obavami, keď sme vedeli, že nevieme. Tešili sa, keď niekomu vyšlo niečo výnimočné. Poznali skóre vyhratých víkendových futbalových zápasov, rozmery domácich dvorov, strávili hodiny na telefóne. Spoločne utekali na autobusy, prekonávali trému pred vystúpeniami, vadili sa a zmierovali. Po prvý raz ochutnali víno. Spolu sme prešli skúsenosťou ťažkých rozhodnutí s prevzatím zodpovednosti. S nimi som po prvý raz skúsila byť múdrejšia ako autority. Skúšali sme limity, konfrontovali postoje, zažívali sklamania aj vzlety. Štyri spolu strávené roky sú len zlomok z nášho veku. Ale boli to štyri dôležité roky.

Stretli sa nás vyše dve tretiny aj obe triedne, krásne dámy okolo šesťdesiatky – už nie učiteľky, ale skôr staršie sestry. Deti väčšiny z nás študujú, no niektoré ešte len odvykajú od plienok. Okrem jednej všetci majú prácu. Na východe, kde to nie je úplne jednoduché. Starajú sa o rodičov, manželov, jedna už aj o vnúča. Jedna mama začala pred dvoma rokmi študovať. Po gymnáziu bola presvedčená, že na vysokú nemá, promovať bude možno spolu s najstaršou dcérou. Jedna z nás už nie je vydatá, všetci ostatní stále v prvých manželstvách. Som spokojný, je mi dobre, som šťastná – zaznelo veľakrát.

Dávno vieme, čo s nami robí pár pohárov vína. Cigarety už neskúšame, skôr sa ich snažíme zbaviť. Nepotrebujeme skrývať kilá, ani zväčšovať si ramená vypchávkami. Nie pred týmito ľuďmi. Spoznávali sme sa a spoznali v tej najväčšej úprimnosti. Zdá sa, že si ju stále zachovávame a otvorene hovoríme o dobrom aj horšom. Zaujíma nás, kam koho zavialo a prečo sa udiali veci.

Úsmevy lemujú vrásky skúseností. Zo starého tabla sa nás pozerajú iné tváre. No to, čo je za nimi, sa nezmenilo. Dvadsaťročným môžeme pripadať ako starci. Medzi sebou sme nezostarli. Sme spokojní a šťastní. Krásny je vek, ktorý máme. Cenné priateľstvo, ktoré ostalo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

Výročie vraždy si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti.

KOMENTÁRE

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.


Už ste čítali?