Dvadsaťpäť po

Autor: Marie Stracenská | 21.9.2016 o 10:48 | Karma článku: 7,86 | Prečítané:  1243x

„Máte čas?“ „Ani nie. O pol hodiny sa mi začína stretnutie dvadsaťpäť rokov od maturity.“ Odpovedala som asi dvadsaťročnej dievčine. Och,od jej maturity uplynula chvíľka, musí vo mne vidieť úplnú staruchu. A potom som ich zbadala.

Stáli pred naším starým gymnáziom pri fontáne, kde sme sa ako sedemnásťročné vysmiate decká fotili v módou diktovaných príliš veľkých tričkách a mrkvových nohaviciach. Svet bol gombička a všetko pred nami. Teraz tam stáli v krúžku mamy a páni. Dievčatá stále pekné, udržiavané, upravené, trochu rozpačité. Chlapci v sakách a na spánkoch prešedivení alebo takmer bez vlasov.

Nevidela som ich päť rokov. Ako keby ten čas vôbec neprešiel. Títo ľudia o mne vedia veľa. Zažívali sme spolu neistotu prvých lások. Triasli sa obavami, keď sme vedeli, že nevieme. Tešili sa, keď niekomu vyšlo niečo výnimočné. Poznali skóre vyhratých víkendových futbalových zápasov, rozmery domácich dvorov, strávili hodiny na telefóne. Spoločne utekali na autobusy, prekonávali trému pred vystúpeniami, vadili sa a zmierovali. Po prvý raz ochutnali víno. Spolu sme prešli skúsenosťou ťažkých rozhodnutí s prevzatím zodpovednosti. S nimi som po prvý raz skúsila byť múdrejšia ako autority. Skúšali sme limity, konfrontovali postoje, zažívali sklamania aj vzlety. Štyri spolu strávené roky sú len zlomok z nášho veku. Ale boli to štyri dôležité roky.

Stretli sa nás vyše dve tretiny aj obe triedne, krásne dámy okolo šesťdesiatky – už nie učiteľky, ale skôr staršie sestry. Deti väčšiny z nás študujú, no niektoré ešte len odvykajú od plienok. Okrem jednej všetci majú prácu. Na východe, kde to nie je úplne jednoduché. Starajú sa o rodičov, manželov, jedna už aj o vnúča. Jedna mama začala pred dvoma rokmi študovať. Po gymnáziu bola presvedčená, že na vysokú nemá, promovať bude možno spolu s najstaršou dcérou. Jedna z nás už nie je vydatá, všetci ostatní stále v prvých manželstvách. Som spokojný, je mi dobre, som šťastná – zaznelo veľakrát.

Dávno vieme, čo s nami robí pár pohárov vína. Cigarety už neskúšame, skôr sa ich snažíme zbaviť. Nepotrebujeme skrývať kilá, ani zväčšovať si ramená vypchávkami. Nie pred týmito ľuďmi. Spoznávali sme sa a spoznali v tej najväčšej úprimnosti. Zdá sa, že si ju stále zachovávame a otvorene hovoríme o dobrom aj horšom. Zaujíma nás, kam koho zavialo a prečo sa udiali veci.

Úsmevy lemujú vrásky skúseností. Zo starého tabla sa nás pozerajú iné tváre. No to, čo je za nimi, sa nezmenilo. Dvadsaťročným môžeme pripadať ako starci. Medzi sebou sme nezostarli. Sme spokojní a šťastní. Krásny je vek, ktorý máme. Cenné priateľstvo, ktoré ostalo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania sa vlečie už šesť rokov, zatiaľ bez výsledku

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.


Už ste čítali?