Dlho trvalo, kým sa podarilo spojenie – a ani každý deň nevyšlo. Čísla preskakovali, linka padala. A keď to konečne vyšlo, čas sa nemilosrdne meral na sekundy, každá sa platila. A poriadne. Hovoríte rýchlo, upozorňovali ma v redakcii. Hovorím, vedela som, ale podvedomie, ktoré presne vedelo, aké je to telefonovanie drahé, nebolo schopné spomaliť. Denné správy o výsledkoch našich aj Čechov. Sprostredkovaný strach, keď sa naši motorkári stratili. Radosť z etapových bodov. To všetko povedané v pár sekundách do ťažkého slúchadla, vo vopred dohodnutom čase, lebo aj za čakanie sa platilo. Tak vyzerala moja práca na rely Paríž Dakar. Bol rok 1998. Ten telefón a krehké spojenie so svetom mimo púšť bol vrchol techniky.
Je o osemnásť rokov neskôr. Odrátavam dni trojtýždňovej dovolenky na opačnom konci sveta. Taká dlhá je asi prvá v celom mojom pracovnom živote. Večer sa pohodlne pripojím počítačom k najnovším správam. Ak by som chcela, mohla by som telefonovať a písať esemesky, aj to robím. Dávam si pozor iba na časový rozdiel. Nemusím sa báť, že môj účet narastie do kozmických rozmerov, ak potrebujem niečo povedať. Rodina je na dosah, hoci desať časových pásiem vzdialená. Prekvapilo ma to. Nerátala som s tým, že to bude také ľahké a také samozrejmé. Nič som dopredu nezariaďovala, až na mieste som zistila, že všetko funguje skoro tak, ako by som len na Slovensku odišla do iného mesta.
Od môjho telefonovania v púšti, napínavej tortúry s vytáčaním a potom rátania každej sekundy, je to len osemnásť rokov. Je to neuveriteľné. Svet sa zmenšil a zlacnel. Spojil sa. Všetci sú na dosah. Vôbec už nemusíme premýšľať nad tým, ako kontaktovať iných. Iba nad tým, koho a prečo. Už netreba riešiť, ako. Iba – či si máme čo povedať . Obsah je podstata. A to je možno niekedy to najťažšie.