Dnešná ranná cesta bola jedna z tých pomalších. Zasnežené auto, zasnežené a primrznuté cesty. Všetci išli opatrne. Posledná kolóna ma spomalila na dlhom úseku pri Slovnafte. Idúc krokom som pozorovala rovnako pomalý pruh áut oproti. Z neho trčala vyvýšená zasnežená strecha – s majákom. Policajti. Auto sa hýbalo pomaly, medzi ostatnými. Zjavne sa veľmi neponáhľalo.
Už som videla policajné auto otáčať sa cez dve plné. Ok, možno sa práve v tej chvíli dozvedeli o nevyhnutnom zásahu a najbližšia legálna odbočka bola ďaleko. Už ma predbiehalo policajné auto bez majákov mimo obce výrazne rýchlejšie než deväťdesiatkou. Aj to sa dá vysvetliť nutnosťou byť súrne niekde inde. Ale že by muži zákona ráno nestihli pred cestou odpratať zo strechy a majáka sneh? Že by nenašli tú minútu navyše? Mne to ráno zabralo presne toľko... Ibaže by to bolo inak. Stále sú rovní a rovnejší. Im za to pokutu nikto nedá. Nemám krvavé oči. Ide len o kôpku snehu. Takú kôpku nadradenosti, pohŕdania a arogancie.