Ešte o chvíľu neskôr, keď sa už už začínal koncert, vošiel starší pár. Prešli sa poza nás a o chvíľku sa vrátili. Pán sa naklonil k mužovi pri poslednom voľnom kresle pred nami. Ten kývol hlavou a pán kreslo nehlučne odsunul – tak, aby si naň mohla sadnúť jeho pani. Vyzliekla si kabát, usadila sa, a on ju pohladil po pleci. Odkývala mu, že je v poriadku a pán sa stratil niekde vzadu v útrobách hľadiska.
Koncert bol parádny. Dlhý, ale veľmi živý. Traja Geisbergovci, dvaja herci a jeden hudobník, niekoľko gitár, harmónium, bubienky, flauty, veľa spievania, veľa slov na rozmýšľanie. Po niečo vyše dvoch hodinách, takmer na konci, sa za našimi chrbtami zasa objavil starší pán. Jemne sa dotkol ramena svojej panej. Nemo sa otočila. Kýva hlavou a postavila sa, zatiaľ čo on jej odsúval kreslo. Podal jej ruku, kým ona trochu nemotorne prikročila k nemu. Kráčala zhrbene a nie celkom elegantne na nohách zdrevenených dlhým sedením. Pomohol jej stáť, pridržal kabát. Chytila sa ho pod pazuchu a pomaly odišli.
Nič výnimočné. Iba dvaja ľudia starnúci vedľa seba. Takí, ktorí vedia. A hoci už dávno nie sú mladí a krásni, hoci ich pohyby nie sú ladné, telá dokonalé, tváre hladké a vlasy husté, stále sú k sebe pozorní. Možno sa stále vidia a vnímajú očami spred štyridsiatich rokov. Nikomu toto nepovedia pri sobáši. Ale možno zachovať si v hlave podobu toho druhého je jedna z dôležitých vecí, vďaka ktorej dokážu byť ľudia spolu desaťročia.