V sobotu ideme s deťmi do tábora. Do tábora, kde sa rodičia hrajú rovnako ako ich deti. Od rána do večera beháme, súťažíme, tvoríme, spievame, vymýšľame. Okolo päťdesiat ľudí, rodiny v rôznom zložení. Cez deň veľkí a malí spolu, po zotmení máme program zvlášť. Letný týždeň, ktorý už päť rokov neprebil žiaden atraktívnejší program. Žiaden taký nie je.
No a keďže už viem, čo ma čaká, viem aj, že balenie nebude len „nahádžem pár tričiek do tašky a bude“. Ak napísali, že treba plavky aj na možné zašpinenie, tak ich zašpiníme určite. Napríklad pri maľovaní sa, bitke v oleji alebo oblievačke prúdmi farebnej vody, to sme už zažili. Ak je v inštrukciách „obutie na možné zničenie“, rátam prinajmenšom s pretekmi v bahne. S jemnou obavou čítam „treba aj lopatku“ a „váš živel je oheň“. Tričká bude treba iste na každý deň dve, určite ich prepotíme, masku pripraviť na divadlo, čelovku na nočný beh lesom alebo niečo podobné.
Kopa vecí rastie. A to tam ešte nie sú hry a rekvizity, ktoré sa vždy zídu. Znášam, chystám – a zrazu sa pristihnem, že si pískam. Ja, ktorá nenávidím balenie... Mám averziu k zháňaniu veci a premýšľaniu nad tým, čo by keby a nech je všetko aby. Toto je ale iné. Hádam a odhadujem. A spomínam na predošlé ročníky. Boli úžasné. Matúš sa motá pri mne a spomína na ľudí a hry, pripomína, na čo som sama pozabudla. „Mami, ty si najlepšia maminka na svete,“ pritúli sa spoza kopy pripravených vecí. „Teším sa, už v sobotu! Bude nám super.“
Zrazu je zbalené, ani neviem ako. Čaká nás najlepší týždeň leta. Čas, keď sme spolu, intenzívne a hravo, s rovnako naladenými príjemnými ľuďmi. Domov a vrátime plní modrín, začmudení od ohňa, s doznievajúcou svalovicou a nevyspatí. Prečo to robíš, počúvam občas od priateľov. Nad odpoveďou nepremýšľam ani zlomok sekundy. Prišla by som o veľmi veľa, keby som si ten letný týždeň hier s deťmi nedopriala...