Zamyslel sa – alebo možno ani nie – vzal nejaký inštrument a vylúpol plôšku zrkadla. Potom, čo ju vylomil z puzdra, ju položil späť a plastovú časť vykrivil. Za to som mu vlastne vďačná. Inak by som si to ráno vôbec nevšimla a zrejme po rozbehnutí auta zrkadlo vytratila a rozbila. Takto som si len vzdychla, našla doma priehľadnú pásku a aspoň provizórne ho prilepila. Nech niečo dnes cestou do práce vidím.
Tri razy v živote mi auto vykradli a dva razy ukradli. Zrejme som nebývala v najlepšej štvrti. Autá to boli staršie a nič cenné v nich – okrem pár kaziet, rezervy, lekárničky a čističa na okná si zlodeji nič neodniesli. Zato po sebe čo to nechali. Pamätám sa, ako som sa štítila posadiť sa do auta s rozmláteným okienkom. Na prednom sedadle ostalo niečo ako hnusná špinavá hubka na školskú tabuľu. A inokedy ostal v kufri smrad a neporiadok. Keď si nepomôžem, aspoň uškodím, akoby si zlodeji povedali. Ten pocit, že do môjho sveta vpadlo zlo a škodca, bol strašný. Akoby ma niekto boľavo a agresívne stisol studenou rukou na najcitlivejšom mieste.
Zrkadlo sa opraví. Nebude to stáť milión. Nebude to vidno a o pár týždňov zabudnem. Verím. Ostal tomu človeku dobrý pocit? Vedel, komu robí zle? Alebo si možno len povedal, že hocikomu a možno je to sranda? V servise sa potešia. Môj muž zahrešil. Rodinný rozpočet bude o pár peňazí ľahší, za „nicotnosť“. A tak možno funguje na svete rovnováha. Moja babička hovorila, že všetko zlé je na niečo dobré. Snáď raz prídem na to, čo mi chcel niekto tam hore povedať tentoraz.