reklama

Život je asi nejaká hra...

„Život je asi nejaká hra na plusy a mínusy, pričom výsledok závisí od celoživotného skóre.“ Takto sa pred pár dňami začínal mail od otca ťažko chorého chlapca, o ktorom som kedysi písala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Vzdychla som si. Marcela, sedemnásťročného mladíka so stále sa vracajúcim onkologickým ochorením mozgu, som si predstavila uprostred ich obývačky. V ruke s drobným vláčikom, vedľa neho náčrt koľají v papierovej krajinke, ktorú vlakom pomaly vytváral. Vedela som, že už skoro pol roka v tej izbe nebol. Namiesto toho striedal nemocničné oddelenia a jeho rodičia s ním. Písali sme si. Vedela som preto posledných mesiacoch, ktoré jeho rodičia zhrnuli do dvoch hrozivých riadkov – „umelé dýchanie, ventilácie, trachea, krvné, liekové a výživové infúzie, odsávanie, vývody, lumbálky, operácie, ochrnutý, nemý, imobilný, netráviaci, polohovanie, rehabilitácie, bolesť a morfín...“ Toto písali – a hlavne prežívali s jediným synom. Každé slovo zabolelo. Bojím sa predstaviť si, aké dlhé a smutné tie mesiace museli byť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako mail pokračoval, zacítila som optimizmus – Marcelovi sa predsa podarilo vrátiť sa domov! „Po piatich dňoch doma však jeho vláčik zapískal nezvyčajne kvílivo. Krátko pred meninami aj osemnástymi narodeninami sa stratil na zahmlenom horizonte... Vydal sa na svoju najdlhšiu trať v poslednej možnej nádeji na nový krajší život vo večnej radosti a pokoji.“ Oči mi zastali. Počkaj. Ešte raz. To – nie. A keď som pochopila, musela som na chvíľu prestať čítať. Došlo mi, že Marcel odišiel. Že jeho krajinky s koľajnicami a pohyblivé lokomotívy už asi nikto nikdy nedokončí...„Tam už niet bolesti,“ píše jeho tatko. „Nás hreje, že ho už nič nebolí.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli vedľa syna každý deň. A zrazu je - nič. Prázdne nezmyselné nič.

Hoci, možno – nič by bolo ešte o niečo lepšie než to, s čím sú Marcelovi rodičia konfrontovaní v posledných týždňoch. Od špecialistov sa dozvedeli, že synovo ochorenie sa začalo vyvíjať tri roky pred prvým diagnostikovaním. Bežné vyšetrenia to nezistili. Keď choroba prepukla, nasledovali dva týždne nepretržitých vyšetrení a po nich veta, ktorú nevedia dostať z hlavy: Teraz už nemôžeme nič urobiť. Fakt je, že lekári robili. Snažili sa tri roky bojovať s Marcelovou chorobou. Rodičia boli pri tom. Prišli o prácu, novú si nehľadali. Chceli len pomôcť synovi. Ale teraz, keď už Marcel nie je, prirodzene ich trápi, či sa to všetko muselo stať. Pred pár dňami dostali list, ktorý im dal ďalšiu ranu. Majú vracať časť ZŤP kompenzácie za posledné mesiace hospitalizácie a dávky na auto. Netušia, ako to zvládnu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prebúdzajú sa denne v byte, kde jeden chýba. Okolo nich sú veci, ktoré už nikto nebude potrebovať. Hľadajú dôvod, prečo prežiť deň. Tíšia si navzájom bolesť a smútok.

Život je asi nejaká hra na plusy mínusy, vraví Marcelov otec. Len pravidlá asi nikto presne nepozná. A žiaľ, ani porozumieť sa im asi nikdy nebude dať úplne.... 

Marie Stracenská

Marie Stracenská

Bloger 
  • Počet článkov:  858
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík:  o deťocho vzťahocho kadečomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu