Kto by už dnes čítal Timravu

Autor: Marie Stracenská | 26.2.2015 o 9:14 | Karma článku: 9,68 | Prečítané:  1115x

Asi málokto. Ani ja. Keby ma priateľka nevytiahla skraja roka do divadla na predstavenie inšpirované jej postavami a príbehmi, nenapadlo by mi zamyslieť sa nad Timravinými knihami. Predstavenie bolo výborné. A červík začal hlodať.

V knižnici som pri jej mene našla niekoľko zašlých kúskov. Vytiahla som troje Zobraných spisov a len tak zľahka prelistovala. Hej, na tie názvy si spomínam – Pytačky, Na jednom dvore, Darmo. No naschvál, kedy naposledy toto niekto čítal? Pečiatky na zadnej strane prvého výberu sú jasné. Prvých pár z roku 1958, potom nejaké zo šesťdesiatych rokov, rok 1970, po ňom 1977 a 1980. Knihu si 35 rokov nikto nepožičal. Až ja teraz.

Fakt som nevedela, čo čakať. Z toho, čo nám hovorili v škole, som si rozhodne nepamätala, že je to materiál pre náročného čitateľa. Len porozumieť jazyku  a stíhať štylistiku je fuška. Žiadne rýchločítanie. Hoci dej sa posúva pomaly, stačí preskočiť pár riadkov a človek celkom stratí niť. Je mi jasné, že v čase, keď nám to odporúčali učitelia, by ma žiadny z príbehov nenadchol. Ani teraz ma všetky nezaujali. Ale hodiny s Timravou aj tak nebol stratený čas.

Píše veľa o vzťahoch. Čudne a rozvláčne, mnohé sa podobá – on myslí na ňu, ona na neho, pár peripetií a končieva sa to aj dobre aj zle. V časoch Timravy od prvého dvorenia po sobáš stačili dva týždne ale niekedy bol málo aj rok. Keď sa dievčaťu prihovoril mladík, už bola na polovicu ruka v rukáve. Nedajbože ak sa ona potom prihovorila inému. Svokry a nevesty sa často – tak ako dnes – navzájom nemuseli a bojovali o svojich synov a mužov.  Zlatokopky boli aj vtedy. A nájsť ideálneho muža bolo rovnako nemožné pred sto rokmi ako dnes. To ma dvakrát nebralo. Zaujímavé bolo iné. Netušila som, že učiteľov kedysi školila a platila obec. Alebo že sa dedina musela postarať o svojich chudobných – a dokonca nielen o svojich, ale aj vdovy po svojich chlapoch, aj keď roky žili inde. Že cestárov zamestnával richtár, podobne ako dnes na verejnoprospešných prácach a bola to dobre platená robota. Jedenie pampúchov na verejnosti svedčilo o rodinnom blahobyte. Horár strážil, udával a pokutoval ak niekto kradol drevo, ale aj keď sekal trávu na panských lúkach. A Židia vždy dosť vyčnievali.

Vraj ju volali slovenská Jane Austin. Pre podobnosť košatosti a zaujímavých detailov v opisoch vzťahov a vnútorných bojov svojich hrdinov. Timrava píše o prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Nemali by ju vyučovať na Literatúre. Oveľa viac by sa hodila do Dejepisu.  Jej poviedky nestihla skresliť žiadna propaganda, je to slovenská história v drobničkách a krásnej komplexnosti. Dobre, že aj keď sa o tie knihy desaťročia nikto neobtrel, knižnica si ich nechala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

BRATISLAVA

Prestavba autobusovej stanice sa blíži, Bratislava o obmedzeniach stále mlčí

S prestavbou stanice sa nezačne skôr, ako sa dokončí modernizácia električkovej trate na Špitálskej ulici.

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke.


Už ste čítali?