Líham si medzi prvými. Z polospánku ma po chvíli preberie hlas kamarátky, ktorej ostala posteľ nado mnou. Schúlená v spacáku počúvam šuchotanie vecí v jej vaku. A potom jemné zavŕzganie ako vstupuje na prvú priečku. Druhá, prehodiť nohu hore a je tam. Moje telo sa jemne hýbe sprava doľava a ja cítim každý jej pohyb, kým nájde spaciu polohu. Prekvapená sa úplne preberám. Toto poznám! Ako som mohla zabudnúť?
Detská izba panelákového bytu nemohla byť nikdy dosť veľká pre tri deti. Na obyčajnej posteli spal brat, my so sestrou na poschodovej. Keď sme ju dostali, právom staršej som si vybrala vrch. Po príliš krátkom čase som si uvedomila, aké otravné je šplhať sa po večeroch hore a tak po jednej prekonanej chorobe, keď sme sa museli vymeniť, som už definitívne ostala spať na spodnej posteli. Milovala som si ľahnúť prvá a nechať zhasínanie na iných. Cvak, dva kroky a už som cítila známy pohyb – to sa sestra rukami zaprela do hornej priečky. Myklo ma jemne doľava, keď vyšvihla hore jednu nohu a vzápätí doprava. Bolo to ako pohyb lode na vode. Každý raz rovnaký a tým nádherne upokojujúci. Ešte pár zavrtení sprevádzaných teplým vzdychaním drevenej konštrukcie. „Dobrú noc.“ Tá poschodová posteľ, jemne sa podvoľujúca dievčenským pohybom, spojila každý večer sestrino a moje usínanie. Cítila a počula som ju meter nad sebou. Boli to jedny z posledných večerných zavlnení a zvukov a prvých ranných. Teraz, po rokoch, usínajúc na posteli podobnej našej, sa mi vrátili.
V izbe môjho detstva bola tá posteľ z núdze cnosť. Inak by sme sa nevošli. Ale patrila k veciam, ktoré znamenali domov. Mnohé som si vtedy nevšímala. Poschodová posteľ. Taká obyčajná vec. Náš drevený koráb, cez deň bunker, večer útočisko. Pohyby môjho tela zviazané so sestrinými. Poschodová posteľ. Domov - porozumenie, spojenie, bezpečie a pokoj...