Hľadači pokoja

Autor: Marie Stracenská | 3.11.2014 o 9:52 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  868x

Tých emócií bolo príliš. Stretnutie bolo zásadné a dopadlo dobre, ale ostali po ňom otázniky. Vnútri som sa chvela. Vedela som, že po ceste smerom k stanici a domov bude chrám. Kedysi som tam chodievala. Neprichádzala som sa tam modliť. Zašla som si tam podchvíľou sadnúť, upokojiť sa a upratať v hlave. Držiac sa za električkové madlo, predstavovala som si cestu, ktorá ma čaká. O pár minút vystúpim, ulicou dole, doprava, kostol bude po pár sto metroch naľavo. Už len chvíľu...

Podo mnou sedel mládenec. Jeho nohy tancovali ako na šijacom stroji, ruky vkladal a vyťahoval z vreciek, hral sa s čapicou na kolenách. Prehrabával si vlasy a zdalo sa, že vyskočí od nervozity. Nešlo si ho nevšimnúť. Oblečený v svetlozelených nohaviciach a bunde do pása, s polodlhými vlasmi a strašne vážnou tvárou. Vrelo to v ňom, muselo sa mu stať niečo veľmi zvláštne, napadlo mi.

Vybehol z električky na tej istej zastávke ako ja. Kráčal predo mnou, skôr utekal. Ruky vrazené do vreciek a zhrbený, veľmi sa ponáhľal. Nepokoj sa okolo neho šíril ako zvukové vlny. Obchádzal a predbiehal ľudí, ktorých skôr cítil ako videl. Hlava sklonená, nohy v ľahkých teniskách sa v rýchlom tempe ticho odrážali od dlažby.

Na moje prekvapenie mieril presne na to isté miesto ako ja. Ťažké dvere chrámu otvoril jedným rýchlym pohybom. Ja som vošla dnu o chvíľu neskôr. Zbadala som ho v jednej zo zadných lavíc. Akoby sa zmenil na celkom iného človeka. Sedel pokojne, s rukami zopnutými. Prežehnal sa, pokľakol. Potom si znovu sadol na lavicu, zatvoril oči a čelo oprel o ruky zlomené v lakťoch nad dreveným ornamentom lavice. Keď som o štvrťhodinu neskôr odchádzala, sedel bez pohnutia v rovnakej polohe. Jeho nepokoj a ťažoba akoby nikdy neboli. Sedel tam vyrovnaný, rozjímajúci, s jemným úsmevom.

Pred vykročením von som a ešte som sa otočila k oltáru. Zvonku bolo počuť zvony odbíjať tretiu. Nechcelo sa mi z toho miesta mieru a pokoja do rušných ulíc mesta. Závidela som mladíkovi, že ešte môže ostať.

A po ikstý raz som poďakovala staviteľom, ktorí dokázali do kamenných stĺpov a klenieb zapracovať niečo, čo vie z človeka sňať rozháranosť a nepokoj. Tu to „niečo“ vždy nájdem. Ešte nikdy som sa nesklamala. Obzrela som sa po mladíkovi... – a zdá sa, že nie som sama.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?