Tak ako veľa vecí, aj tie rána sa s pubertou skončili. Skoro som na ne aj zabudla. „Maminka? Spíš?“ „Nie, už nie.“ Prichádza drobka v ružovom pyžamku, v ruke plyšák a pod pazuchou vankúšik. „Ty tu máš tak teplo!“, v okamihu prepletá pod perinou svoje studené nožičky s mojimi. Chytí mi ruku a obmotá sa ňou. Kým sa vrtíme, do dverí vpáli jej brat. „Mám vás!“ Skočí do postele z druhej strany. Musím perinu potiahnuť, aby zohriala aj jeho. Vezme mi druhú ruku a už som nimi celkom uväznená. „Tak. Tu ostaneme. Nepustím ťa. Hej, Julka, neťahaj mi to!“ „A ty sa posuň!“ „Nie, ty sa posuň, tam máš ešte miesto!“ „A nekop ma!“ „Ty sa nestrkaj!“ Vadia sa, ale len naoko. Kolíkujú si teritórium. V našej veľkej posteli. No možno nie je čaro v jej veľkosti, ale v tom, že je to posteľ veľkých. Dvere sa otvoria po tretí raz. Pozerá z nich tato. Jedným pohľadom zhodnotí situáciu a je mu jasné, že on už sa nevmestí. Vzdychne si, ľútostivo a myslím si, že možno aj trochu závistlivo – ale snáď prajne. „Dobré ráno.“ „Dobré ráno, tati,“ odpovedia spoločne dvojčatá. „Máme tu pekne teplo a mäkko.“
Malé dieťa si myslí, že celý svet je tu preňho. Tak som si aj ja ako dievča myslela, že najväčšiu radosť z tých ranných váľaní pod veľkou perinou na veľkej posteli mám ja. A možno by som neuverila, keby mi niekto povedal že to môže byť presne naopak.
