Clivo

Autor: Marie Stracenská | 15.7.2014 o 9:36 | Karma článku: 11,78 | Prečítané:  1234x

Pýtaj sa len to, na čo si pripravená počuť odpoveď. Toto pravidlo ma naučila dospelosť. Je jedno z trojice, ktorej sa snažím pridržiavať spolu s: Očakávania zabíjajú a Nerieš veci za horúca.

„Ahoj, mami!“, ozve sa z telefónu hlas dieťaťa. Nevideli sme sa vyše týždňa, užívajú si prázdniny u babky. Voľna nemám toto leto toľko ako predtým, nie je to jediný týždeň, čo s malými nie sme. Ak by ostali doma, dni by im plnili telka a kúpalisko. Takto je to pre nich oveľa lepšie. „Ahoj, chrústik. Čo ste dnes robili?“ Počúvam kopu drobností, menu a referát o počte komárích štípancov. Je jedno, o čom hovoria. Napínam uši, aby mi neunikol jediný zvuk. Poriadne nám chýbajú... „A kedy sa uvidíme, mami? Až o týždeň? Tak dobre,“ zdá sa mi, že v hlase počujem náznak clivoty. „Mne je za vami, zbojníci, strašne smutno. Teším sa na vás.“ Sedem dní som to vydržala, ale na ôsmy už to nezvládam – a pýtam sa: „Aj vám sa cnie?“ „Ani nie,“ zaštebocú obaja spolu. „Tak to je dobre, to znamená, že vám je fajn,“ uzavriem úprimne, ale aj tak sa snažím neznieť sklamane. Pomyslím si na Julkinu sponku, ktorú som si včera pripla na tričko. Na obrázok s nápisom Milujem ťa maminka, čerstvo založený v mojom diári a na lego panáčikov, čo som im len tak kúpila, aby ich počkali pri návrate domov. Pýtaj sa len to, na čo si pripravená počuť odpoveď – hučí mi vzadu v hlave. Karta sa obrátila. Kedysi, keď som odchádzala na dlhšie, nevolávala som domov, aby som ich nerozľútostila. Zrazu zisťujem, že pred smútkom potrebujem viac chrániť seba...

Je naozaj dobre, že sa im necnie. Je im krásne a budú mať leto plné zážitkov. Vďakabohu aj so mnou, už onedlho, utešujem sa. Prázdniny sú ako malý nácvik na to, čo príde o pár rokov. Odchádzať budú čím ďalej tým viac a na dlhšie. Tak je to správne, opakujem si, taký je život. Nebudem sa ich pýtať, či im je smutno. Ani ich svojou clivotou zaťažovať. Mama nemá byť železná guľa na nohe.

Už som si myslela, že sa moje študentské časy skončili. Ale pravda je, že jeden z najdôležitejších predmetov sa ešte len začína. Volá sa Trpezlivosť, otvorenosť a poskytovanie priestoru. V škole som bývala jednotkárka. Snáď sa mi teraz podarí obstáť aspoň na stupeň „dobrý“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?