Keď som o pol minúty na to dvihla oči, stále bola na mieste. Hore a dole dverovým rámom už zišla aspoň trikrát. „Nevieš sa rozhodnúť?“ „Viem. Ale rada sa na teba pozerám,“ odpovedala. Spustila sa dole a prišla ku mne. Odložila som z lona kôpku tričiek a ona vo chvíli zaujala ich miesto. Sadla si obkročmo na moje kolená a hlavu uložila do jamky na pleci. Vlasmi ma pošteklila na krku, rukami objala okolo ramien. Objala som ju tiež a chvíľu sme ostali len tak si užívať jedna druhú. „Môžem tu s tebou ostať, mami? Veľmi rada som tam, kde ty alebo tato. Vieš prečo? Lebo tam, kde ste, je vždy tak... teplo a voňavo.“
V tej chvíli som si spomenula na vzácne popoludnia s mojou mamou, keď som mohla byť v Julkinom veku. Unavená si cez víkend popoludní ľahla a ja som sa zmotala k nej. Hriala a voňala. A ja som nespala, len som sa snažila nasať ten príjemný pocit a blízkosť.
Prichádza to tak prekvapivo. Deti to vedia povedať jednoducho a zdanlivo obyčajne. Nečakajú na žiadnu zvláštnu príležitosť, nepotrebujú si nacvičiť správne slová. Povedia to, čo práve cítia. Julka na to možno o pár minút zabudla. Možno jej tá veta ani neprišla mimoriadna. A práve v tom je jej najväčšia úprimnosť, krása a sila. Teplo a voňavo... Pre vás vždy, keď prídete, zbojníci moji.