Hrdá som ho hneď za tepla vnútila celej rodine. A priniesla aj priateľom. Môj prvý bazový sirup, nafukovala som sa. Počúvala som, aká som šikovná a aký je dobrý. Jasné, aj bol.
„Prosím, poď sa na niečo pozrieť,“ zavolal ma včera večer do kuchyne muž. V ruke nenačatá fľaštička s mojím skvelým sirupom. A tesne pod viečkom maličká, ale veľmi zjavná – pleseň. „Ako?“, dostala som zo seba. „Asi som ju zle zavrela.“ „No...“, muž nevedel ako to povedať taktne. „Pozrel som aj druhú, a tam je tiež.“ Nadýchla som sa a sadla si do komory k polici, kam som hrdá fľaše so sirupom schovala. Pleseň bola všade. Niekde ešte celkom malá a nenápadná, keby som ju nehľadala, asi ju prehliadnem. Ale očividná. Bez slova som nasupená rovnala fľašu k fľaši a manžel ich po jednej vylieval. Bezplesňové boli len tie, ktoré som už ani neviem prečo, schovala v chladničke.
Nie je to nijako obrovská škoda, aj drahšie sa nám už v živote stalo. Ale aj tak, celý večer som rozmýšľala. Išla som presne podľa receptov. Fľaše poriadne vyumývala. Všetko urobila ako bolo treba, nič som nezanedbala. Bol taký dobrý... Žiaľ, iba pár dní. Niečo bolo zle.
Keď som večer v spálni otvárala okno, vo vlhkom večernom vzduchu mi zavialo do nosa vôňu bazy z našej predzáhradky. A zrazu som vedela. Je v poriadku, že sa sirup pokazil. Skúsim ho urobiť ešte raz. Rovnako poctivo, ale predtým zavolám o radu priateľke. Veci sa nemusia vždy podariť. Dôležité je to skúšať. S pomocou. A pokorou. Tie dve prímesy v prvej dávke chýbali. Snáď druhej pomôžu...
