Run

Autor: Marie Stracenská | 9.5.2014 o 10:01 | Karma článku: 13,13 | Prečítané:  1406x

Zabudla som si slúchadlá. Do hája. Čo už. Pobežím v tichu. Pred štartom sa vlní zástup asi dvoch stoviek ľudí so svalnatými lýtkami. Poskakujú, zahrievajú sa. Prichádza prvá vlna adrenalínu. Viem, že ich bude ešte pár. „Nechce mi lokalizovať," sťažuje sa svalovec vedľa mňa. Hrá sa s prístrojom na zápästí, pobeží na čas. Možno aj ja. Vlani som deväť kilometrov skúsila po prvý raz v živote. Dnes zvládam oveľa viac, toto by som mala bez problémov. Ale nevyťahuj sa príliš, ozve sa vo mne okamžite pokora k športu. Veľmi dobre viem, že sú dobré a zlé dni. Ale dnes som vyspatá a nohy mám ľahké.  Je krásne teplo a nie horúco. Z ľudí spred štartovej čiary aj z okrajov trate ide kopa energie. Nebojím sa. Teším. Štart!  

Skupina sa skoro trhá. Pretekári sa oddelia od nás, čo behávame pre radosť. Nie som posledná. Postupne nechávam za sebou mladších a dokonca aj chlapov... A nohy aj dych stále stíhajú... Každý kilometer nabehaný po poliach a úzkych cestách si telo pamätá. To je paráda! V tretine na mňa tlieska a menom ma osloví celkom cudzia pani. Oproti nám utekajú rýchlici, majú za sebou tri okruhy, keď sme my pomalší ešte len na druhej otočke. „Poď, poď," volá nám bežiac v protismere o polovicu mladší chlapec. Po dvoch tretinách zbadám v parku tetu Zuzku, pani učiteľku zo škôlky: „Držte sa, moja!", volá z plného hrdla. Kúsok za ňou ma povzbudzuje mamka spolužiačky detí: „Hop, hop, hop, poďte!" Šamorín je malé mesto a dnes je tu určite polovica domácich. Beží asi tisícka ľudí, celé rodiny spolu s kamarátmi prišli dodávať silu. Zasa raz funguje čaro malého mesta. Deti rozcvičil tréner z karate, zdravia sa spolužiaci, susedia, kývame si s tetami z obchodov, pošty, známymi z hudobky.

Cieľová rovinka. „Ešte kúsok, daj do toho všetko!", ozýva sa z okrajov trate. Dám! Vyšpurtujem tempom, akým som možno nebežala ešte nikdy. Pred páskou beriem ešte o desať rokov mladšieho chlapa, typ idem domov z melónovej brigády im hovorí môj muž. Mám to! Vydýchavam a tlieskam ďalším, ktorí pretínajú cieľ. Podávame si ruky, smejeme sa na seba. Nikdy sme sa nevideli a možno sa stretneme zas až o rok. Toto sú bežci, dnes už aj moja komunita. Súťažia, ale hlavne sami so sebou. A ostatným fandia a tešia sa z úspechov všetkých. Je nám dobre. Vieme, že sme všetci vyhrali.

V hlave mi ostávajú obrazy. Štart malých školáčok - v sekunde sa pohne ružovo biela riava, zástup lesklých hviezdičiek a Hello Kitty. Posledná do cieľa dobieha trojica - mama drží za ruky svoje dcéry. Jedna z nich, downovo dievčatko Lucinka, sa nahlas smeje a teší z povzbudzovania. Svalnatý šľachovitý určite aspoň šesťdesiatročný pán v cieli, trojkilometrovú trať zvládol v prvej päťke. Politické predvolebné tričká a oranžové balóny - každá príležitosť s veľa ľuďmi pokope sa v kampani zíde. A môj Matúš, posledný z chlapcov, dobieha s oškretým kolenom. „Chlapci ma sotili a spadol som," fňuká. A potom mi o pár hodín neskôr na zmrzline povie: „Maminka, aj tak si myslím, že aj keď som bol ja posledný, tí chlapci nevyhrali." „Presne tak, Matúško. Statočne si dobehol," chválim ho.

Dobrý deň mal aj skvelé popoludnie a príjemný večer. Dnes to nebol len beh. To, čo z nás všetkých šlo, by možno zastúpilo jednu menšiu elektráreň. Endorfíny budem môcť rozdávať do nedele.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Británia sa rozhodla, hranice aj pre Slovákov chce zatvoriť už v marci

Theresa Mayová chystá obmedzenie voľného pohybu oznámiť v rovnaký deň, kedy oficiálne spustí rokovania o brexite.


Už ste čítali?