Vyberala som včera zo skrinky kuchárku. Takú, ktorú často nepoužívam. Býva vedľa starých albumov. Jedným pohla, vypadol z police a vysypali sa z neho tri maličké fotky. Jéj, veď tieto nosila v peňaženke babička. Fotka mojej mamky, ešte keď študovala. Fotka prababičky, jej mamky. A moja a sestrina, detské, od fotografa. Ja sa smiešne usmievam a sestra drží plyšáka. Mala ich tam celé roky. Aj keď sme medzitým dospeli a už dávno sme všetky vyzerali inak, babička opatrovala v peňaženke práve tieto obrázky. Chvíľu som sa na ne pozerala, spomínala na babičky a na detstvo... A možno som prišla na tajomstvo peňaženkových fotiek.
Tie fotky sa nenosia v peňaženkách pre cudzích. Ľudia, ktorí ich opatrujú ich majú možno preto, aby mali svojich milých blízko. Tí, ktorých ľúbime, sa pre nás nemenia. Vidíme ich inak, ako ostatní. Nevidíme nepodarené úsmevy a nasilu pre fotografa vystrúhané grimasy. Vnímame ich tak, ako ich poznáme. Vidíme to dobré, čo je nám milé. A preto je jedno, aké čudné a staré fotky v peňaženkách sú. Sú oveľa viac, ako len obrázky.