Mením prácu, dobrovoľne. A zásadne. Z istoty to neistoty, od niečoho, čo po rokoch zvládam s ľahkosťou priamo na bojové pole. Nie je to zmena len pre mňa. Namočím do nej celú rodinu a veľa priateľov. Prvé mesiace budú veľmi rušné. A tak otázka - čo na to môj muž - prichádza zákonite z viacerých strán. A vďaka nej som si znovu pripomenula, čo doma mám.
Ten vzťah dávno nie je ideálny. A to nehovorím len o situáciách, keď sa môj muž riadi podľa hesla „keď chlap niečo sľúbi, netreba mu to každý polrok pripomínať". Na časy zaľúbenia a chodenia dali roky starostí dávno zabudnúť. Staviame viac na rešpekte a úcte. Fakt je, že je pri mne vždy, keď potrebujem. Že jeho uši sú ochotné počúvať výlevy a náreky. Že jeho oči si zvykli na zachmúrenú tvár, keď nie je dobre. Že jeho mlčanie mi často vadí, ale zas padne dobre, keď nevládzem počúvať žiadne slová. A hlavne, obetoval svoje ambície pre to, aby som mohla ísť svojou cestou ja. Je našim deťom mamou a svojej žene vŕbou a oporou.
Každý rozumie slovu „muž" inak. Každý má iné skúsenosti. V mojich očiach chlapa nerobí len to, že živí rodinu. Ani to, že vie buchnúť po stole a presadiť si svoje. Že má ráznu ruku a používa ju na riešenie ťažkých situácií aj vykonávanie chlapských robôt. Nič z toho žene nemusí zaručiť, že ten, koho má doma, je naozaj Muž. Ja som šťastná žena. Doma Muža mám.