Nevie, že kým ona sa v noci vznášala na labutiach a jej brat bojoval v hviezdnych súbojoch, veľkí riešili svoje starosti. Nevedia, že mama nevedela zaspať a keď sa jej to konečne podarilo, po pár hodinách sa prebrala. Tak aspoň na záchod, nech to bdenie využijem. A cestou k malým. Najprv pohľad do zbojníkovej postele. Skrútený na boku, ruky zložené v lone. Celý odkrytý, perina pod ním. Panáčik, toto nie. Odvalím ho, paplón vytiahnem a prikryjem ho až po krk. Aký si už veľký... Drobka leží rozpažená na chrbátiku, perina skopaná pri nohách postele. Aj teba treba zakryť, sojka. Spánok je ďaleko, dnes ho tak skoro späť neprivolám. A tak sa vrátim ešte zo dva razy k obom posteliam. V detskej nikdy nie je celkom tma. Ďakujem svetlu lampy, čo preniká cez okno. Očami hladím pokojné tváre, svoj dych ladím s detským. Je pokojný a predsa môj zrýchľuje.
Noc vie byť dlhá, keď je hlava plná ťažkých vecí. Ale nechcené bdenie sa znáša oveľa ľahšie, keď je človek aspoň trochu užitočný. A keď si pripomenie, že tým najdôležitejším stačí byť. Bez slov aj bez vedomia. Aj tak dávajú viac, než by som si vedela kúpiť za všetky peniaze sveta.