Kto to robí teraz, napadlo mi. Po chvíli rozmýšľania som sispomenula. Opýtala som sa manžela. Ten netušil. A stavím sa, že keby somsa spýtala našich susedov, tiež by nevedeli. Asi je ten predseda VÚC dôležitýčlovek. Len pre nás, obyčajných ľudí v obyčajnom meste kraja, tak trochuneviditeľný. Vidieť ho bolo pred štyrmi rokmi pred poslednými voľbami. A asiho bude zas teraz, na bilbordoch pred ďalšími. Už sa aj nejaké objavili. Sú čistov maďarčine. Rozoznávam tváre nádejných županov a poslancov, vytušilasom aj antikampaň. Len textu nerozumiem. Asi niečo sľubujú, na niečo apelujú.Čo, neviem. A ako obyčajný človek s kopou kadečoho, čo mi zapĺňa deň,si asi nedám tú prácu, aby som sľuby išla zisťovať na ich webové stránky –ktoré by možno mohli byť v aj v slovenčine.
Jediný čas, keď som naozaj vlastnila a potrebovala klasickýžupan na oblečenie bol vtedy, keď som v nemocnici priviedla na svet deti.A potom ešte raz, zas v nemocnici. Možno práve preto, že župan sa minespája práve s najkrajšími spomienkami, mám ho založený doma a vyhýbamsa mu. Nepotrebujem ho. Vo voľbách, ktoré prídu o mesiac mám pocit, že tenúradný nový župan nepotrebuje mňa. Na to, aby sa dostal do funkcie mu stačí pártisíc ľudí. Pár tisíc mu v Šamoríne určite čisto po maďarsky rozumie. Bývamtu preto, že je mi tu dobre. Väčšinu času si ani neuvedomujem, že je to eštestále veľmi maďarské mestečko – kto chce rozumie si. Škoda, že raz za štyriroky to kazí človek, ktorý mal kraj okrem iného skôr zjednocovať. Ale... Nanás, po slovensky hovoriacich obyčajných ľuďoch asi až tak nezáleží. Veď novémužupanovi stačí k šťastiu pár tisíc hlasov.