Brala som si ich neskôr na internát a potom aj na privát. Časom do vlastného bytu. Zásoby začala dopĺňať manželova mamka a lekvár získal nové príchute - egrešovú, ríbezľovú, broskyňovú. Lenže k rodičom sa jazdí stále poredšie... A zrazu mi ostali posledné tri lekvárové zaváračky. Niekoľkokrát som už po nich siahla a zasa stiahla ruku späť. Nie, na normálny koláč je ich škoda. A do palaciniek dám tentoraz ešte čokoládu.
Obyčajné fľaše s lekvárom pre mňa zrazu znamenajú domov. Spomienky. Zaprášené viečka v policiach pivnice a za výťahovou šachtou v byte môjho detstva. Rozbité črepy v oranžovej hmote, keď som raz toho chcela odniesť príliš veľa. Slepé skúšanie chute, lebo farba nie a nie prezradiť pôvodné ovocie. Vznešený obdiv k starkým alchymistkám, ktoré dokázali sklenené poháre naplniť hmotou takou dokonalou, že žiadna lyžica nebola pri ochutnávaní dosť veľká. Veľké hrnce a ťažká lepkavá vôňa, ktorá z kuchyne zaplní celý byt pri letnom varení u svokry.
Zavárať si sama netrúfam. Zatiaľ stále verím, že kým minieme poslednú fľašu, babky vždy dodajú nové. Verím, že si lekvár nikdy nekúpim v obchode. Že kým by sa to raz malo stať, naučím sa majstrovstvu gazdiniek. Aby police v špajziach mojich milých neostali prázdne.