Autobusom

Autor: Marie Stracenská | 7.6.2013 o 13:22 | Karma článku: 9,99 | Prečítané:  1294x

Vychádzam z mesta. Príjemná rovinka, voľná cesta. Pridám. Mala by som deväťdesiat, idem sto. Je to možné? Zozadu sa na mňa tlačí autobus plný ľudí. Vodič vyhodí blinker - a začne ma predbiehať. Uhnem. Musí ísť aspoň stodesať, necháva ma za sebou. Ale veľmi si nepomohol, o pár kilometrov neskôr ho v dedine dobieham.

Na druhý deň podobná situácia. Možno ten istý spoj a ten istý vodič na mňa divoko bliká - idem iba tých deväťdesiat, ale aj v protismere sú autá a nemôže ma predbehnúť. Nakoniec zatrúbi a predsa len začne predchádzať. Keď nechcem, aby sa v protismere s niekým zrazil stočím polovicu auta na krajnicu a pribrzdím.

Na tretí deň sa s autobusom stretávam až v dedine. Stojí, ale mimo zastávky. Na jej úrovni v prúde áut. Žeby nechcel prísť o miesto v kolóne? Otvorí dvere, vypustí jedného človeka a dvoch naloží - a plynulo pokračuje ďalej.

Ja viem, že v ranných zápchach to nikto nemá jednoduché. Že každá minúta má po ceste do práce cenu zlata a vodiči autobusov majú ťažký džob. Nemenila by som s nimi. Vezú nepokojných ľudí, musia stíhať harmonogram, nestretávajú na cestách len šikovných vodičov... A asi práve preto nie celkom chápem tých troch z posledných rán. A ich cestujúcim ticho nezávidím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.


Už ste čítali?