Prvá sa dvihla ona. Napije sa. Kým odtekala voda napadlo jej, ako by sa mohla ospravedlniť bez slov. Predvčerom kúpila pár fliaš limitovanej série modrej sladkej vody. Vedela, že rád mieša nápoje, mohlo by sa mu to zísť. Vytiahla fľašu zo špajze. Z chladničky ešte malinový sirup a otvorenú fľašu slivovice. Otočená k linke začala jemne liať po lyžičke sirup na spodnú vrstvu modrej gebuziny. Tak ju to učil, trpezlivo, pomaly. Počula, ako sa otvorili dvere a tiež vošiel do kuchyne. Stála mu chrbtom a zakrývala fľaše. Neotočila sa. Tiež siahol do špajze a niečo odtiaľ vytiahol. Na modrej vrstve sa jej červená pekne držala, ešte opatrne naliať poslednú číru - sústredená so stisnutými perami robila všetko preto, aby sa tekutiny nezmiešali. Prsk. A cinkot lyžičiek a skla. Otočila sa k stolu, pri ktorom stál on. Pri sebe mal modrú limonádu, fľašu s červenou griotkou a priehľadný tonik. To, čo vznikalo v jeho pohári vyzeralo podobne ako jej, len s prehodenými farbami. Dvihla svoj pohár a ukázala mu ho. A zrazu nebolo treba vôbec nič hovoriť . Ochutnali najprv jeden, potom druhý drink. Brek. Pili už aj lepšie. Tak... Skúsme spraviť jeden spolu, navrhol. Vytiahli tretí pohár, umyla dlhú lyžičku a začali kombinovať. Stojac tesne vedľa seba, prsty sa im pri nalievaní dotýkali. Nedopité poháre nechali pri umývadle a spolu sa vrátili do izby.
Už nevie, prečo sa vtedy pohádali. Ale stále si dokáže vybaviť lepkavú mapu červeného sirupu, ktorý kvapol na linku. Syčivý zvuk po otvorení fľaše plnej bubliniek. A prítmie svetla z digestora, ktoré skromne osvetľovalo kuchyňu v starom byte. Modro bielo červené drinky. Dnes už by ten svoj neurobila. Piť sa veľmi nedal. Ale občas si naňho aj po rokoch spomenie. Práve preto, že kvôli pitiu ani jeden z nich nerobili...