Po asi minúte sa otvorilo na policajnom aute okienkoa v ňom sa objavila mávajúca ruka. „Asi mám ísť tam,“ skonštatovalapriateľka a vystúpila. Po štvorprúdovke fičali jedno auto za druhým,opatrne prišla na spolujazdcovu stranupolicajného auta. Postavila sa k prednému okienku, oboma nohami doporiadnej mláky, inak sa nedalo. Chvíľu sa dohadovali a vrátila sa do svojhoauta. So slzami v očiach, nebolo jej všetko jedno. „Chcú mi vziať vodičák.Ešte sa vraj poradia. Kurník! Moja chyba!“ Po chvíľke na ňu policajná rukaznovu zamávala. Priateľka zas vyšla do tmy rušnej cesty, prišlak policajnému autu, po pár vetách pri prednom okienku ho obišlaa z opačnej strany nasadla dozadu. „Prečo ťa, prosím ťa, nechávajúmotať sa tu po ceste pred autami a nenasadneš od krajnice?“, nedalo mi,keď sa vrátila. „Od krajnice je zadné sedadlo plné nejakých vecí. Mám počkať,potrebujú sa poradiť. Jeden mi chce dať 60 eur, druhý tri stovky. Ten mivynadal, nech vrátim vodičák a začnem jazdiť s vozom, že nemám čorobiť na bratislavských cestách. Baví sa so mnou ako s deckom. Jazdímdvadsať rokov, bez nehôd.“ Uplynula minúta a procedúra sa zopakovala. Znovumávajúca ruka, vonku stepujúca kamarátka a návrat. „ Brrr. Som durch mokrá, aj topánky. Koľkomáš pri sebe peňazí? Vraj keď dám dokopy 50 eur, nechajú ma ísť.“ Každá smemali sotva desať. Ďalší výstup k autu s majákmi. Po ňom už sa priateľka sa vrátila s vypísanýmbločkom a bez vodičáka.“ Dajú mi ho, keď zaplatím 150. Mám na to dvatýždne, dovtedy môžem jazdiť na povolenie.“
Keď sme štartovali domov, napadlo mi jediné. Áno, urobila vážnuchybu. A oni si ju vychutnali. Takto chutí moc.