Rozvedení

Autor: Marie Stracenská | 3.4.2013 o 9:48 | (upravené 3.4.2013 o 9:53) Karma článku: 14,19 | Prečítané:  2275x

Jedného dňa mamka povedala – sťahujeme sa. Ovalil ma tupý pocit z neznáma. Na tejto ulici som sa naučila jazdiť na bicykli, z briežka ku garážam sa sánkujeme s kamarátmi, tu si so susedmi vymieňame koláče a pre kamarátov mamka pečie skvelé zemiakové lupienky. Z balkóna nás otec zo špásu spúšťa v horolezeckých sedákoch, v tejto škole mi vypadol prvý zub, tu raz za čas blúdim medzi bytovkami a hľadám svoju malú sestru, keď sa zabudne u nejakej inej škôlkarky. Tu sa ohadzujeme snehom aj blatom, beháme s otlčenými kolenami. A teraz tu všetkých kamarátov nechám, aby si to užívali ďalej – a pôjdeme preč. Do nejakého malého mesta, ktorého meno si ani neviem zapamätať.

Naši sa rozviedli, povedal mi niekto, a mamka získala skvelú prácu ďaleko odtiaľto. Tak nás berie so sebou. Nevedela som čo to znamená, že sa naši rozviedli – nikoho podobného som nepoznala, nemala som sa koho spýtať. Vnímala som len, že tati už s nami nebýva. A cítila, že to nie je úplne super. Snažila som sa všetko chápať a veľmi mamku netrápiť otázkami.  Zrazu som sa obzerala v novom byte na sídlisku plnom panelov a zrolovaných asfaltových izolácií. Kúsok od neho tiekla rieka, ku ktorej nám mamka okamžite zakázala chodiť. Rovnako dôrazne nás varovala pred jamami plnými sklenej vaty. Tu nám má byť dobre? Na tomto čudnom mieste? Kde som nestretla jediné dieťa v mojom veku? A do školy to máme pol hodiny, lebo novú, za domom, otvoria až po prázdninách? Mamka stále v novej práci, otec ďaleko? Ešteže boli aspoň babičky. Zvonka pálilo slnko, stála som v triede plnej cudzích detí. Vôbec mi nebolo dobre. Poznala som iba jedno dievča, dcéru maminej kolegyne. Aj tú len deň. Cestou zo školy sme išli spolu. Rozprávala mi o spolužiakoch, akí sú a čo robia, komu ide učenie a kto vystrája. „A tá má rozvedených rodičov. Aj tá. A vlastne aj ten.“ A zrazu sa mi uľavilo. V tej chvíli som prekonala strach a pocit vydedenca. Dnes mi to príde absurdné. No vtedy mi odrazu pomohlo, že tie neznáme sedemročné decká sú na tom rovnako ako ja. Tiež o niečo prišli, možno tak isto celkom nedávno.  To zvládnem, keď nie som sama. Dodnes si pamätám, ktorí spolužiaci to boli. Aj keď som o tom s nimi nikdy nehovorila. Nepýtala som sa na rodičov, tak ako sa oni nepýtali mňa. Človek nikdy nevie, ktorá chvíľa je kľúčová. Ani ktoré spojenie nám získa kamarátov. Môže byť aj šťastnejšie, než to moje pred rokmi. Ale dôležité je, aby bolo. Koniec koncov, malé deti väčšinou neriešia spomienky. Žijú dnes. Asi to je tak najlepšie.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?