Nosička

Autor: Marie Stracenská | 22.1.2013 o 8:36 | Karma článku: 17,20 | Prečítané:  929x

„Toto možno nebudeš potrebovať, ale pre istotu si zober, vyskúšaš." Veľakrát som si na priateľkinu vetu spomenula, každý deň viac ako rok. Povedala mi ju, keď mi dávala nosičku. Brala som si ju ešte s veľkým bruchom, ťažko som si vedela predstaviť, ako do nej budem vkladať dieťa a nosiť ho v nej. Keď malí prišli na svet a boli schopní držať hlavičku, okamžite sme pozháňali aj druhú.

S veľkým kočíkom to bolo všade nešikovné. Oveľa radšej sme ho nahrádzali nosičkami. Ja som mala pepitovú, muž tmavomodrú. Malí v nich vedeli pokojne stráviť hodiny. Tvárou k nám na striedačku otočení von. Aj v nich zadriemali, mrmlali si spolu s nami, naťahovali sa za tým, čo ich zaujalo. Bez plačov, pokojne. Vyzerali sme ako dva medvede s veľkými bruchami skrížené s klokanmi. A nikdy predtým ani potom som sa deťom necítila tak blízko. To boli pekné chvíle. Ale boli aj hodiny, keď som nosenie neznášala. Do jedenásť kíl, písalo sa na visačke. Aj osem bolo až až. Drobka nie a nie zaspať poležiačky. Sýta, prebalená, stále nič. Len mrnčanie a plač. Vyčerpaná som ju vkladala do nosičky a vedela, že ma čaká maratón. Často aj hodina kráčania sem a tam tmavou izbou. A okolo valala - geniálna pesnička, dostatočne monotónna s množstvom strof. Po nej uspávanky, vymýšľala som stále nové verše. A dieťa stále nie a nie zaspať. Ťažká si, bambula. Spinkaj, prosím, maminka je unavená. Haju, nech si oddýchneš. Prosila som, unavené slzy v očiach. Kto to povedal, že materstvo je krásne? V tých nekonečných hodinách som myslela len na to, ako vedľa v izbe snáď už spí druhé dieťa a ako veľmi si želám, aby konečne aj to, čo vláčim ja zadriemalo. Keď sa napokon  podarilo, nahla som sa nad posteľ, odopla si nosičku a jemne z nej bábo vytiahla. A bolo dobre. Na chvíľu, kým nebolo treba zas kŕmiť. Boľavý chrbát a citlivý krk, vyťahané ruky, otlačené plecia. Aj tak som na nosičku nedala dopustiť. Po tom, čo sme vyskúšali všetko ostatné, bola v tých dlhých večeroch pri uspávaní jediným účinným pomocníkom.

Už je to tak strašne dávno. Zbojníci zaspávajú sami, unavení behaním rušným dňom po vlastných. Meter tridsať a skoro tridsať kíl, malá už dávno nie je malá. Ale každé ráno po obliekaní, na pár sekúnd  si sadne bokom na moje kolená a schúli sa ako malé bábätko. Rukami ma potom chytí okolo krku, pritlačí si tvár k mojej.  Silno ju objímam, snažím sa ju celú schovať v náručí. Neviem, dokedy sa do môjho objatia vmestí. Tú chvíľku milujem. Hádam aj viac ako zbojníčka. Ona si určite dávnu pepitovú nosičku nepamätá. No možno som za tie ranné schúlenia vďačná práve nej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Astronautka z NASA: Pocit úžasu s vami ostane aj na Zemi

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

DOMOV

Najhoršiu zmrzlinu toto leto našli v Ružomberku

Takmer v tretine zistili hygienici nedostatky.


Už ste čítali?