Vôbec nie o cukríkoch

Autor: Marie Stracenská | 20.11.2012 o 9:17 | Karma článku: 14,53 | Prečítané:  965x

„Čo je toto?" Cukríky som jej ráno nedávala, ale v kapse aktovky je plná škatuľka. „To sú... tiktaky od Elinky. Vravela som ti, že mala dnes narodeniny. Rozdávala. A mami, môžem si dať? Odložím si ich v izbičke." No jasné, presne viem, ako rýchlo a kde by skončili. „ Nie. Odnes ich do kuchyne."

Poznám svoju maškrtnú dcéru, akúkoľvek sladkosť stlačí rýchlosťou svetla a keby bolo na nej, nič iné, než sladké, by nejedla. Niekoľkokrát denne to riešime a už nás to dosť nebaví. „Ale..." „Žiadne ale, v detskej sladkosti nebudú." Otáčam sa odchádzam z izby pripraviť olovrant, keď malá ešte raz skúsi: „Ale, mami..." A už sa fakt hnevám. Otáčam sa späť k nej a teraz už kričím: „A ešte jedno slovo o sladkostiach, jedno jediné slovo a nezješ z tých tiktakov ani jeden a celý zvyšok týždňa môžeš aj na kúštik cukru zabudnúť!" Jej tvár sa behom dvoch sekúnd mení z odhodlania na čisté zúfalstvo, kriví pusu a okamžite sa jej z očí vyrinú slzy.

Natieram v kuchyni maslo na rožky a predýchavam. Otočím sa a malá stojí za mnou. „Ale mami, ja so ti chcela len povedať", snaží sa byť rázna medzi vzlykmi, „že to je moja taška a ja už som veľká!" Moja prvá reakcia je znovu hnev: „Nie si zas až taká veľká! O tom ešte dlho budem rozhodovať ja, kedy budeš sladké! A ešte to chvíľku skúšaj a tie tiktaky ti celkom vezmem."

Malá odchádza do detskej. O chvíľu prídem za ňou. „Mami, ja ti chcem povedať pravdu. Tie cukríky nie sú od Elinky. Dalo mi ich také dievčatko, kamarátka. Spýtala, či mi ich má kúpiť a ja som povedala a-áno..." už zas začína naťahovať. Vyvalím oči, ale snažím sa ostať pokojná. „Dopíš si úlohu, keď skončíš, porozprávame sa." O chvíľu si spolu sadáme do kresla. Hovorím, ako sa ťažko zarábajú peniažky, prečo si netreba od iných brať a prečo treba rozmýšľať nad tým, kým niekoho o niečo poprosíme. Malá prikyvuje, rozumie. Vie, že urobila niečo, čo sa nemá. Preto aj predtým klamala. „Nepovieš ma tatinkovi, prosím?"

O hodinu sú s tatom na karate. A ja neviem zabudnúť na tú rýchlu a strašnú premenu jej tváre, ktorú spôsobil môj krik. Nechcela som, nechcem ju rozplakávať... A dochádza mi, čo mi to vlastne povedala. Je to moja taška a ja už som veľká. Ona si nemala vziať cukríky od cudzieho dievčatka. Ale ja som ich nemala nájsť. Má pravdu.

Vybaľujem jej tašku po škole, aby som v nej našla pokrčený uterák a mokré rukavice, zabudnuté úlohy a rozlámanú ceruzku. V presvedčení, že robím dobre, že pomáham, to robím za ňu. Úplne hlúpo. Ona je tá, ktorej to prislúcha - ja môžem len sedieť vedľa a pomáhať. Už je veľká. A keď mi to dôležité povedala, nepočula som to. Potrebovala som viac ako hodinu, aby mi došlo, že moje šesťročné dieťa mi zas dalo lekciu.

O chvíľu prídu. Sadneme si k večeri. A ja jej poviem, mala si pravdu, Julinka. Oddnes si tašky vybaľujete sami, sú vaše a ja vám do nich nemám čo liezť. A na oplátku vám verím, že v nich nebudete nosiť to, čo by sa mi nepáčilo. Julinka so slzami v očiach povie - platí.  Poďakujem sa jej.  Neviem, či rozumie, keď jej hovorím, že ma dnes niečo naučila. Ale to nie je podstatné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?