Niekoľko gaštanov mám od zbojníčky aj s tou pichľavou šupkou. Priniesla ich z jazdenia, nech vydržia čo najdlhšie čerstvé. Ráno gaštan vylúpnem, vložím do vrecka a celý deň sa ho dotýkam. Trvá pár dní, kým stratí iskru. Žiaden iný kúsok prírody pre mňa nemá takúto silu.
„Aha, gaštanko!", voláme na seba s deťmi každý rok v našom parku. Pagaštany tam rastú v rade. Keď sa v októbri vydarí podvečer, je nízke oranžové slnko, ktoré už nehreje, ale aj tak teší, chodíme ich tam zbierať. Hľadáme v zelenej tráve, zmrznutými prstami ich vyťahujeme z prasknutých pichľavých obalov. Pcháme ich do vreciek, až nám vyzliekajú nohavice a bundy ťahajú k zemi. Už sa nevmestia ďalšie, ale nevieme ich prestať zbierať. Je krásne sa dotýkať lesklých hnedých plodov.
Triedila som oblečenie. Letné kraťasy menila za podšité nohavice, keď som v skrini celkom vzadu pod dekami narazila na plastovú škatuľku. Ťažkú, išiel z nej čudný pach. Otvorila som ju - a vnútri boli gaštany. Už škaredé, plesnivé. S dvihnutým obočím so to ukázala deťom. „Jéj, tu to je! To sú asi tie, čo sme aj s tatom zbierali minulú jeseň. Skryli sme ich, maminka, chceli sme ťa prekvapiť. Nech ich máme veľa, že ti ich potom dáme. A nevedeli sme ich nájsť." Tri vety. A tie páchnuce gaštany boli zrazu krajšie ako lesklé čerstvo spadnuté.
