Svet za zrkadlom

Autor: Marie Stracenská | 17.9.2012 o 11:03 | Karma článku: 15,11 | Prečítané:  646x

Bol u babičky v spálni. Nie ako v Alici, prevrátený a čudný. Krásny. Babička mala veľké zrkadlo s pripevnenou komodou - volala ho psycha. Oválna zrkadliaca plocha vyššia ako dospelý človek mala po bokoch stĺpy zakončené šiškami. V zásuvkách prídavnej skrinky bývali pančušky, vreckovky a babičkine šperky. A za psychou sa skrývala veľká škatuľa plná starých hračiek.

Patrili mojej mame, keď bola dievčatko. Detský lekársky kufrík so sklenenou malou injekciou, maličkým, ale funkčným fonendoskopom a hodvábnymi obväzmi. Sklenená mriežka, v ktorej sa vytvárali obrazce z krehkých priezračných farebných guľôčok. Bábika Ruženka s porcelánovou hlavičkou a pravými vlasmi. A ešte maľované kocky, pár plyšákov, drsných s čiernymi sklenenými očami a prastaré Človeče.

So sestrou sme mali svoje vlastné hračky. Moderné, pekné. Ale raz za čas sme s nábožnou úctou v hlase poprosili babičku - môžeme? Spolu sme psychu odtiahli bokom. Vysunuli veľkú škatuľu a obdivovali hračky v nej. Krásne staré kúsky z krehkých materiálov sme porozkladali na veľký koberec v obývačke. Dotýkali sme sa ich a rozprávali sa o nich. Naše súčasné hračky boli pevné, ohybné, všedné. U týchto sme sa báli, že im každý dotyk môže ublížiť. Nevedeli sme si svoju dospelú mamku predstaviť, ako sa s nimi hrá. Iba babička nám rozprávala, ako mamka Ruženke česávala vlásky alebo vyšetrovala celú rodinu maličkým zdravotníckym kladivkom.

Z času na čas sa s mojimi deťmi pustíme do veľkého upratovania. Triedime a vyraďujeme hračky, z ktorých už vyrástli. Toto už môžeme dať iným deťom, toto tiež, vravia oni. A ja občas stiahnem pery a niektorú vec dám úplne bokom. Neostáva v detskej izbe, ani nejde na darovanie ďalej. Sťahuje sa do mojej zvláštnej škatule. Bývajú v nej hračky a knihy, na ktoré mám zvláštne spomienky. Znamenajú pre mňa viac, než budú kedy pre hocijaké iné deti. Preto si ich sebecky nechávam. Stále ich vidím v malých bacuľatých rukách, presne si vybavujem časy, keď nás tešili najviac. Už nie sú detí, sú moje. Tak ako sa kedysi z mamkiných hračiek stali babičkine. Raz tak skončí aj Holý Havko, bez ktorého sa teraz drobka nepohne, aj zbierka Gormitov, z ktorých zbojník stavia bojovnícke šíky v imaginárnych bitkách. Nemám žiadne veľké zrkadlo, za ktorým by mohli bývať. Ale možno, kým raz budem babička, nejaké zoženiem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?