Vždy na jar a v lete je to boj. Milujem dážď, jeho vlhký dotyk. Nenávidím pach dážďoviek. Chvalabohu, už sa ich nemusím dotýkať ako kedysi, keď nás ako deti nútili zbierať ich do plechovky pred rybačkou. Aj tak však, keď poriadne zatiahnem nosom a chcem si vychutnať letný dážď, cítim dážďovky - lezúce po chodníkoch, po tráve aj poloplávajúce v mlákach. Ek. Skoro nikto ich necíti tak ako ja. Už som si zvykla. Začudované pohľady, keď dážďovky komentujem. Iným nevadia.
Prichádzam domov a zrazu je všetko inak. Všetky pachy prehluší čerstvo pokosená tráva. Muž to stihol ešte pred prvými kvapkami. Úžasné! Ostávam stáť pred bránkou, ešte chvíľu chcem dýchať len letný dážď a letnú trávu a užívať si letný podvečer v tričku s krátkymi rukávmi. Je to viac ako Silvester. Takých večerov je v roku, že by ich človek na prstoch porátal. Z dverí vybiehajú zbojníci: „ Maminka, zalietame si?" Nevadí, že trampolína je mokrá, veď sa prezlečieme. Malý ma chytá za obe ruky, svoje zohne v lakťoch a zatvorí oči. Ja sa rozhúpem - a vyskočím. Hop, hop, snažím sa čo najvyššie. Malý sa nahlas smeje: „Ešte!" Dvadsať výskokov, drobec sa teší - lieta so mnou vyššie, než by sám vyskočil. „Teraz ja! Teraz ja!" Striedam deti, malá sa díva a výska ako na kolotoči. „Lietam!" . Chvíľu lietame s Matúšom, chvíľu s Julkou, potom súťažíme kto vyskočí najvyššie a komu sa podarí najviac dať nohy do podrepu. Saltá nevieme, aj tak by sa nedali, keď skáčeme všetci naraz.
Zmočení a rozosmiati ideme domov. Ešte jeden nádych vo dverách. Zmoknuté vlásky a mokré tričko, pokosená tráva a zvnútra trochu zavanie osmažená cibuľa. Je krásne leto a som doma. Nech si smrdia, dážďovky. Mám ich na háku.
