Ja sama si z mojej škôlky pamätám jediné. Vôňu. Zvláštnu zmes mlieka, plienočiek, jemného detského jedla, detských papučiek, mamy na odchode, iných hračiek, než som mala doma. Nikde inde som už takú vôňu nikdy nezacítila. Často som ju hľadala na iných miestach. Spoznala by som ju okamžite.
Na čo sa budú pamätať moji zbojníci. Na priateľov - s ktorými sa stretnú o pár týždňov v škole, veľká výhoda malého mesta. Na tety, ktoré budeme na uliciach asi ďalej stretávať. Na dvor s pieskoviskami, básničky a pesničky - aj dnes ráno mi ich po ceste do škôlky spievali. Presne viem, ako som sa cítila, keď sme ich tam odviedli po prvý raz. Pripadalo mi to, že škôlkarmi budú nekonečne dlho. Nekonečno sa práve skončilo. Skončilo sa popoludňajšie oddychovanie v malých postieľkach, hranie bez starostí a povinností.
Vždy, keď som po malých popoludní prišla vyzdvihnúť, vítali ma rovnako - maminka, máš pre nás niečo a máš pre nás príbeh? Milovali, keď bol zakaždým iný, keď sa tam trochu aj bojovalo, čarovalo a ideálne tam bol princ aj princezná. A keď sme sa na ňom mohli zasmiať. Pýtali si stále nové a pamätali si ich lepšie ako ja, čo som ich vymýšľala. Dnes sa zbojníci rozlúčia so svojou škôlkou a tetami. Ale myslím si, že rozprávanie príbehov po ceste domov si prenesieme ďalej. Končí sa jedna časť detstva. Ale jeho veľký kus nás ešte spolu čaká. A bez rozprávok by to detstvo bolo o niečo chudobnejšie.