Obradne si sadám medzi deti za vrchstôl, odsúvam svoj čaj, skontrolujem - áno, obaja žujú. Otváram knihu a pár vetami spolu zopakujeme, kde sme včera skončili. Nadýchnem sa a začínam. Tento príbeh nepoznám. Každý riadok je aj pre mňa nový. Občas bliknem na hodinky. Ešte tri strany môžem, ešte stranu.... Už treba ísť. Och! Do večera čakať, ako to bude ďalej! Tak dlho!
Odkladám prázdne misky, kým sa malí obujú. Nemáme najhorší čas. Ešte som možno zo dve strany mohla... Ale nie, mama. Veď večer je za pár hodín.
Vychystať sa - je to vždy naháňačka. Ale robíme všetko preto, aby sme tých pár minút na pár strán našli. Vraciam sa vtedy do čias, keď som sa pod lavicou nevedela rozlúčiť s rozprávkami a tešila sa do knižnice. Keď som mamku trápila prosbami o odporúčania na pekné knižky a mala zhltnuté každé písmenko, čo bolo doma. Každé ráno ma malý rituál pri raňajkách s deťmi vracia do detstva. A je to krásne, začínať deň o desiatky rokov mladšia...