Obhajoba

Autor: Marie Stracenská | 8.6.2012 o 15:57 | Karma článku: 11,71 | Prečítané:  814x

„Prosím vás, idem na obhajoby. Kam?", pozerám sa vo vestibule FSEVky na vrátnika a čakám nasmerovanie. Premeria si ma: „Hm, hm... A to neviete kde? Ani ja nie. Tak asi tu doľava a dozadu potom." Za dvoma rohmi mi kýva dievčina v nohavicovom kostýme a lodičkách. Poznám ťa? Veď to je moja diplomantka! Doteraz som ju videla len v džínsach. Úplne iný človek. „Poď dnu, tu sa skúša", vedie ma do triedy, kde sme sa učievali. „Vy ste tá P., čo volala, že bude na štátnice meškať?", pýta sa ma asistentka. Ja a študentka? Asi pani kúpim bonboniéru. „Nie, prišla som len na obhajobu."

Odpovedajúca dievčina má dva mesiace do pôrodu.  Zuzke vedľa mňa sa trasú ruky -už by to mala rada za sebou. Traja ľudia v komisii pijú kávu, pred nimi chlebíčky a na zelenom obruse kvety. Podchvíľou sa k sebe naklonia a polohlasom rozprávajú - nečudo, že odpovedajúca znervóznie, šúcha si rukami tvár a prekrižuje dlane. Ale ide ďalej, len nestíchnuť, to by vyzeralo, že nevie. Fuch, je to poriadne dávno, čo som sa klepala rovnako - ale ten mrazivý pocit si pamätám stále. Bola som úplne mimo, štátnicový deň sa stráca v hmle ohromnej únavy a stresu.

Prichádza rad na Zuzku. Ťahá si otázky, píše prípravu. A potom obhajoba diplomovky. Zapína projektor a prezentuje v powerpointe . Gestá, hlas, forma aj obsah - pozerám a počúvam s uznaním. Je suverénna, lepšia, než mnohí manažéri a profíci, ktorých som videla. Hovorí o veciach, ktoré pozná len z kníh - akoby s nimi robila celé roky. Moje uznanie.  Veľa snahy a dobrá príprava v škole. Zuzka skončí a komisia sa obráti na mňa. Veď je to aj moja - konzultantská - práca. A pocit z  vlastných štátnic je späť v plnej sile. Trasie sa mi hlas, ale - viem, že musím odpovedať suverénne, hovoriť pokojne, k veci a odborne. Presne tak to očakávajú. Usmievajú sa, prešla som. Prešli sme obe. Pochvália nás, „túto časť ste zložili".

Po hodine Zuzka doodpovedá a ja odchádzam. Vrátnik mi uznanlivo kývne. Už si nemysli, že som popletená študentka. V ruke celkom dospelácky nesiem Zuzkino poďakovanie - kvety. A v sebe pekný pocit zo šikovnej študentky, ktorá rozumie tomu, čo chcela študovať a už začína robiť prácu, ktorá ju bude baviť a bude ju robiť dobre. Dievčiny, čo sa naučila písať ľavou rukou, keď mala pravú zlomenú. A keď vzápätí vybuchla s dlhým zápalom, robila z postele, aby všetko stihla. A mám fajn pocit aj zo školy, čo dáva študentom priestor a učí ich užitočné veci. Dnes mám chuť veriť, že sem chodí väčšina takých. Deciek, ktoré tie nároky aj učivo prijímajú a fakt sa chcú posúvať. Jedna škola a jedna študentka. Iba dve malé kvapky. Ale aj dve kvalitné kvapky sú viac, než žiadna. Dobre je na svete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?