Zákruta v päťdesiatke

Autor: Marie Stracenská | 18.5.2012 o 15:15 | Karma článku: 12,24 | Prečítané:  946x

Veľká záhrada, kopa zeleniny, každý deň od rána do večera čo robiť. Zlomenina nohy sa ťažko hojí, ale ona bola vždy bojovníčka. Tak sa v  Černovej stará o domček a hospodárstvo. To je dnes svet Milky Demkovej. Je vám to meno povedomé? Môže byť. Kedysi sa každý deň hlásila z rádia - a jej práca bola krásna. Pravidelne ďakovala slušným vodičom a ľuďom na cestách. Komu sa stalo dobré alebo zlé napísal do redakcie alebo priamo jej. Na stole mala kôpky nevybavených listov a plnú skriňu tých vybavených. Čítala každý jeden. Písala si na okraje listov poznámky a potom na papier s troma kópiami ťukala poďakovania. „Tomuto pánovi patrí naša dnešná Skladba cti." Tak sa končila väčšina z nich. Milka je jedna z legiend rovnako legendárnej relácie Pozor, zákruta! Tá práve teraz oslavuje päťdesiate narodeniny. Bývalí zákrutiari si preto dali rande a spomínali.

Keď som tam ako dievča nastupovala, nahrávali sme na kazetové magnetofóny. Pásky sme potom odniesli na zhrávacie pracovisko, kde nám záznam prepísali na iné pásky, veľké kotúče široké ako platňa a hrubé asi centimeter. Strihačka bol veľký pult meter krát meter. Pred každým spracovávaním materiálu sme si najprv museli nožničkami nastrihnúť „lepky" - tenučkú pásku na asi dvojcentimetrové kúsky. Olepili sme nimi celý pult dokola, potom to už šlo rýchlo. Pohnúť pás, zastaviť - pri brzdení sa krásne špinili prsty. Záznam rozstrihnúť, nájsť pokračovanie a zlepiť. Vystrihnuté kúsky výpovedí sme hádzali rovno do koša pri pulte - a neraz  som ich z neho po príliš rýchlych strihoch vyťahovala a hľadala chýbajúce písmenká. „A" meralo na páse aj 40 centimetrov a „P" sotva 15. V mojich prvých rokoch - teda začiatkom deväťdesiatych, sme ešte písali na strojoch, cez kopirák, aby mal text moderátor, režisér, technik a produkčná. Počítače prišli až postupne.

Redakcia bola vždy plná hlavne chlapov. Férových a nápaditých, ktorí sa prácou zabávali. Redakcia fungovala v obrátenej pyramíde aj mimo nej, možno to bolo cítiť aj z vysielania. A možno preto sme ostali priateľmi. Mnoho reportáží vznikalo ako tipy od divákov. Je toho veľa, na čo všetci bývalí zákrutiari spomínajú. Napríklad na krédo šéfa „nerobme pokusy na poslucháčoch" - keď púšťal za mikrofón len tých, ktorých sám mesiace cvičil a učil čítať. Alebo režisérkino „nikto na teba nie je zvedavý unavenú, usmej sa za tým mikrofónom".

Zvučku Zákruty spoznávajú ľudia dodnes v Česku aj na Slovensku. Tam tam ta ramtam tam tam.... zaškrípanie bŕzd a výkrik - pozor, zákruta! Najprv sa vysielala len štvrťhodinu, potom ju predĺžili na pol a dodnes má bezmála hodinu. Pravidelne frekvenciách Rozhlasu od trinástej, už desaťročia. Kedysi tvorilo redakciu 15 ľudí, teraz dva a pol chlapa. Ozvala sa dnes, aj zajtra, aj pozajtra ju možno počuť.  Je dobré, keď sa dobré veci nemenia :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus na Námestí slobody architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.

ŠPORT

Pálffy kritizoval Lintnera, ten okamžite reagoval

Ďalší spor v slovenskom hokeji?


Už ste čítali?