„Môžeme ísť na Máriov dvor?", pýtali sa odvtedy veľakrát zbojníci. Hovoria tak vnútornému átriu, hrávajú sa tam spolu. „Mário dnes nemôže, musí písať", povedali, keď ho mamka nútila robiť jedno popoludnie vlnovky a čiarky. „Idem ešte na chvíľu za Máriom", oznámi občas Matúško, keď sa vraciame zvonku a jemu sa ešte nechce pod strechu.
Takže som si zvykla. Jeho tatka nepoznám, je stále v práci. Mário, jeho mamka, malá sestra - ani o nich veľa neviem. Ale sú priateľskí a viem, že sa snažia, aby chlapček nezaostával.
V nedeľu som varila a zdalo sa mi, že niekto klope. Otvoril manžel. Návštevníka som nepočula. „Nie, nedá sa, práve odchádzame. Nabudúce", povedal muž a zatvoril dvere. S deťmi sa práve chystali na záhradu k priateľom. „Kto to bol?", spýtala som sa. „Mário. Či nejdú zbojníci von." Utrela som si ruky, išla pomôcť s navliekaním do mikín a zhľadávať šatky a čapice. Tak nabudúce. Vedela som, že malých čaká príjemných pár hodín behania. Ale - zrazu som si prekvapene uvedomila - prišlo mi aj trochu ľúto, ako zle si to tentoraz Mário načasoval.
